Kráčame lesnou cestičkou na Medvedzie v Papradne. Obrastená je všakovakým hustým kríčím, do lesa sa je problém predrieť. Aj je úzka, málo slnka sem dopadne.
Na lokalitu však nedá dopustiť výrobca fujár z Brvnišťa, s ktorým sme sa vybrali. Práve teraz v januári je vhodný čas na zber konárov. Jozef Pobočík odrazu zastaví, obráti sa a vracia sa späť k miestu, ktoré sme minuli. Podíde kúsok pod cestu obzrieť si kriaky. Obyčajné, sivé hrubé palice obrastené z jednej strany machom. Skúsený výrobca však na naše prekvapenie spokojne konštatuje. „Bude predsa fajn. Je tu malá fujara, asi áčko.“
Dobrá lokalita
„Zamrzelo ma, že som tu drevo nechal a nezobral ho už minule. Je dosť dlhé,“ konštatuje pán Pobočík. Na vysvetlenie, pravdepodobne vďaka našim skúmavým pohľadom, hneď dodáva, že ladenie budúcej fujary závisí od dĺžky nástroja. „Čím dlhšie drevo, tým hlbší tón.“
Tento rok nechcel fujaráš drevo na fujary ani brať, pretože ho má z minulého roka dostatok. Narazil však na dobrú lokalitu. „Išiel som vlastne len na píšťalkové drevo, lebo všetko sa mi pomíňalo. Našiel som však nádherné fujarové územky. Jednotkové drevo. No, nechaj ho tak,“ konštatuje pán Pobočík.
Ideálne miesto a čas
Najlepšiu skúsenosť má s územkami, ktoré rastú nie dole pri potoku alebo kde je vlhko, ale v suchšom lese. Letokruhy alebo inak rokoviny sú podľa fujaráša husto naukladané. V dreve je len málo balastu, buničiny, takže je predpoklad, že fujara bude po zvukovej stránke dobrá. Pri hľadaní najkrajších kúskov sa veľa ráz poriadne doškriabe. „V hustom poraste sa snaží baza presadiť, ide za svetlom, a tak rastie pekne rovno. A také drevo potrebujeme,“ vysvetľuje.
Ideálny čas na odber dreva, je podľa jeho skúseností okolo Vianoc, a potom začiatkom januára. „Dôležité je, aby bola baza v maximálnom vegetačnom pokoji. Aby ňou prúdilo čo najmenej štiav, lebo ak je veľmi mokrá, pri schnutí praská. Keď spí, je dobre,“ vysvetľuje. Teplé zimy ho veru netešia. Keď je takéto mrchavé počasie, ani fujary nie sú ako bývali prv. „Pozrite, tu sú už trojcentimetrové púčiky. A je vlastne stred zimy. Takže je to čudné. Oteplenie spôsobuje, že skôr nastupuje vegetácia, rašenie už v tomto čase nie je dobré,“ dodáva.
Najvďačnejšie drievko
Aj cestou späť sa nadrie fujaráš ako kôň. „Keď už sa trepete do lokality, kde ste stúpali niekoľko kilometrov pešo, potom chcete niečo zobrať. Jeden konár má sedem aj desať kilogramov a kedysi, keď zdravie lepšie slúžilo, som ich niesol desať aj dvanásť v špeciálne upravených remeňoch. Veru som sa narobil,“ zdôveruje sa pán Pobočík.
Hovorí, že keď sa baza vysuší, najkrajšie zvoní. „Je to najvďačnejšie drievko na výrobu fujár,“ konštatuje. Robil však aj z iného dreva. „Z jaseňa tak 15 kusov a z javora 10. Ale čertovsky zle sa to vŕta. Raz som mal nádherné javorové. V dvoch tretinách mi odrazu nebožiec vyšiel von. Bolo po fujare," spomína si výrobca fujár. Dodáva, že javor je príliš vláknitý, húžvavý na vŕtanie. „Baza je vďačná preto, že stredný stržeň, my to voláme puka, je pomerne široký. Už prvý nebožiec nádherne navádza. Istota úspešného vyvŕtania je 99 percent,“ pochvaľuje si strom ženského rodu fujaráš.
Vyhráva občas aj v peci
Dielňa u Pobočíkovcov má svoje zvláštne čaro. Pri zásobách zemiakov, cibule a cesnaku poukladaných v debničkách, pri lise na ovocie, rôznom náradí a veľkej fľaši s nakladanou kyslou zeleninou (to je vraj také pohotovostné, chlapské v niektorých dňoch) stoja opreté pri stene kláty rôznych veľkostí, farby, hrúbky i tvarov. „Toto je drevo rok po zbere, a tu sú zase kusy nachystané na vŕtanie,“ vysvetľuje pán Pobočík.
Ďalej ukazuje drevo v treťom roku, už prevŕtané, technicky vyzreté. „Z neho sa už čochvíľa bude vyrábať fujara. Koncom roka by mohla hrať,“ dodáva.
Nachádzame aj drevo z tej lokality, kde sme boli, čerstvo zobraté. „Čaká na pozostruhovanie koncov, natretie vazelinou, aby prudko nezosychalo. Má aj rezervu, predsa len koniec niekedy praskne, tak aby ju bolo možné urezať,“ dozvedáme sa. Hotové sú výrobky tak po troch alebo štyroch rokoch.
Občas aj po takom dlhom čase nie je z práce nakoniec nič. „Zo dve zo tri skončili po mojej chybe aj na kláte a vyhrávali nakoniec už len v peci,“ hovorí fujaráš.
Skoro ho šľak trafil
Fujary robí asi päť rokov aj jeho syn Jozef. „Mám tu rozvŕtané drevo. Má asi rok. Je v upínacom zariadení, lebo niekedy sú kláty rovné, ale niekedy aj prehnuté,“ vysvetľuje Jozef Pobočík mladší. Vŕtajú ich ručne nebožiecom. Nie je to ľahká robota.
„Teraz už je tenkými vrtákmi prevŕtané, už pôjde nebožiec rovno pekne po stržni. Ale je to taká povianočná odtučňovačka,“ hodnotí Jozef. Keby zabral poriadne, za pol dňa fujaru vyvŕta. Musí to ale byť poriadne tempo. Navyše, nebožiec treba stále vyťahovať. Po vŕtaní sa totiž dnu nazbierajú stružliny a klát by mohlo roztrhnúť.
Stávajú sa však aj iné veci. Človek trpezlivo maká, už –už je po mesiacoch na polceste k hotovej fujarke a odrazu príde nepríjemné prekvapenie. „Zhodil som klát zo zveráka, že ošúpem kôru a pod ňou? Koniec. Také pekné drevo, len na jednom mieste kaz, diera. Zvonku ju nevidieť. Myslel som vtedy, že ma šľak trafí. Povedal som si, že dva mesiace budem chodiť do dielne len hľadať šróby,“ hovorí Jozef Pobočík mladší. Mal vraj vtedy smolný deň. Prekvapili ho nepríjemne dokonca až dva kusy.
"Jako udobrovanie s babú"
Keď sa nedarí, treba ísť od toho. Tvrdia to svorne obaja Pobočíkovci. Podľa staršieho však človek pri fujarkách zabudne na všetky boľačky a krivdy. „Zobudím sa niekedy od roboty tak o druhej v noci a idem spať,“ žartuje starší fujaráš a dodáva, že pracovný amok ho niekedy drží aj dva týždne. Dá sa však robiť, len keď sa darí a keď je na robotu chuť. „Všetko vie, ak som v nepohode. Aj drevo mi robí odpor aj nožík neposlúcha, tiež dlátko neposlúcha. Všetko je proti,“ hovorí.
Vtedy sa robote vyhýba, hnevá sa na ňu, obchádza kláty v dielni oblúkom. Potom ho odrazu čosi štopne, nazrie na ne, čosi skúsi a už to zase príde. „Je to ako udobrovanie s babú. Aj to ťa musí baviť,“ usmieva sa starší fujaráš.
Fujary, ktoré robia otec a syn Pobočíkovci, sú krásne zdobené. Navzájom si aj poradia, pomôžu. Tatko mladému po technickej stránke a mladý zase inak. „Je školovaný výtvarník, tak mi najviac do toho rozpráva,“ usmieva sa otec.
Našiel ho len raz, plné perál
Pri zdobení aj nedokonalosť dreva padne vhod. Hrče sa pod rukami šikovného fujaráša menia na ovečky, medveďa, ktorý striehne pri košiaroch v doline, pastiera alebo psa, strážcu stád, strom či kvet. „Každá jedna fujara, ktorú som vyrobil, je originál. Nikdy sa neopakujem,“ hovorí pán Pobočík. Na konte má pritom úctyhodný počet fujár.
Ukazuje nám jednu krásnu, tmavú s figurálnym zdobením. „Z tohto miesta chcel možno vyrásť konár, ale nestalo sa a možno ide o chorobu. Takéto drevo som našiel len raz v živote, a veru som za ním čosi aj nachodil. Hrče, alebo perly ako tomu hovoríme, sú na ňom v požehnanom množstve. Z každej som niečo iné vytvoril. Bolo mimoriadne osobité. Povedal som si, keď som ju opracovával, nech má radšej mierne podštandardný zvuk, ale nejdem to vyhládzať. Na počudovanie znie celkom dobre. Dostane ju moja vnučka,“ hovorí pán Pobočík.
Jedna ozdoba zvlášť upúta. Je na nej strom, kôň a príšery. „Znázornuje povesť z Brvnišťa o začarovanom strome, z ktorého o polnoci vyliezali príšery. Dalo sa k nemu ísť jedine na bielom koni. Jedine na ňom sa dalo čarám uchrániť,“ hovorí príbeh o jednej z ozdôb na vzácnej rodinnej fujare.
A prečo sa začal Jozef Pobočík starší venovať výrobe tohto hudobného nástroja i píšťaliek? „Všimol som si, že niektoré veci u nás na dedine začínajú vykapávac. Nikto už nevedel na rífovú píšťalku zahrať, nikto ju nevyrábal, a pritom máme silné píšťalkárske tradície. Tak som ich začal robiť. A čím je človek starší, tým viac sa vracia k svojej podstate, ku koreňom, z ktorých sme vyrástli. Teší ma, že aj mladí sa chytajú. Už je tu jeden mladý výrobca, okrem mňa a syna, ktorý urobil desiatky píšťal a chce sa pustiť aj do fujár,“ hovorí Jozef Pobočík, ktorý vyrobil za dvadsať rokov, čo sa venuje výrobe, už asi tristo kusov rôznych fujár. Niektoré putovali veľmi ďaleko. Napríklad do múzea amerických Slovákov v Pitsburgu, do Kanady, Južnej Ameriky, ba robil ich aj do Egypta.
