SVEREPEC. K ovčincu na kopci sme mali pre sneh problém sa autom aj vyviezť. Hádzalo ho zo strany na stranu a na okne nám pristávali stále väčšie a väčšie chumáče snehu. Jednoducho, zima v plnom prúde. Ale dnu bola celkom iná atmosféra. Na mäkučkej, voňavej a teplej slame pribudlo podchvíľou nejaké to jahniatko. Vyzerali mäkko, krehko a nádherne.
Najväčší frmol v noci
V ovčej pôrodnici bolo poriadne rušno. Hrubšie bľabotanie oviec, občas aj boľavé, prerušovali piskľavejšie ohlasy mláďat. „Keď sem vojdete a začne to bľačať, je to naozaj ako v pôrodnici,“ konštatuje Táňa Kňažková, manželka jedného z majiteľov ovčinca, ktorá prítomnosť v tomto prostredí odporúča ako najfantastickejšiu a najúčinnejšiu psychoterapiu. „Z jednej tretiny mávajú ovečky dvojčatá, výnimočne aj trojčatá. Denne sa okotí tak 20 až 30 kusov. Najväčší frmol je tradične v noci,“ hovorí jej manžel Jaroslav Kňažko.
Začalo to asi pred dvoma týždňami a nejaké štyri ešte bahnenie ovečiek, lebo tak sa hovorí ovčiemu pôrodu, bude trvať.
Pre niekoho aj separé a malí zlodeji
Na prvý pohľad to v ovčinci vyzerá chaoticky, všetko však má svoj poriadok a pravidlá. Čerstvé maminy majú dokonca aj s prírastkami zabezpečené separé ubytovanie. „Malé spolu s ich mamou oddeľujeme do špeciálnych kójí. Na svet si musia zvyknúť postupne a spoznávajú sa s matkou,“ hovorí Kňažko. Dodáva, že medzi starších kamarátov idú až keď sú dosť životaschopné. Medzi toľkým ovčím národom musia byť totiž schopné nájsť si matku. Niektorí hladoši sa však radi urobia aj trochu hlúpejší, len aby sa im ušlo viac mliečka. „Primotajú sa aj k cudzej a ukradnú si,“ prezrádza Kňažko.
Aj v noci pri nich musia byť
Z celkového počtu vyše 1000 oviec predpokladajú v ovčinci obahnenie osemsto kusov, čo predstavuje prírastok asi 1000 jahniat. Práca je to neľahká, ale vraj pekná. „Aj v noci pri nich človek musí byť. Nazrieme sem každú hodinku, keď prechádzame z jednej maštale do druhej. Stále vidíme, že je nejaká vykotená,“ hovorí bača Ľuboš Šadlák.
Práca je pre neho každodennou rutinou, priznáva však, že toto je aj veľmi radostné obdobie. „No čo, ona si poradí väčšinou sama. Potom už len ošetríte pupček, dáte malé na cicík, a to je všetko. A sledujete stále dookola, tam jednu, tam druhú. Stále sa čosi kotí,“ hovorí s úsmevom o svojej práci.
Jaroslav Kňažko však dodáva, že sú aj komplikované pôrody, kde musí ľudská ruka pomôcť. Pomáhajú bačovia, vo výnimočných prípadoch aj veterinár. Urobí aj chirurgický zákrok. No a potom sa niekedy tešíte, že máte aj dve malé. Ale do dvoch dní často jedno uhynie. Nuž, aj taký býva život.
Aj nový fenomén, živé kosačky
Vraj, na farme človek nezarobí, ale aspoň sa nasmeje. Aj to sme sa dozvedeli od bačov. To len aby reč nestála, lebo práca to nie je ľahká, ale s humorom ide všetko lepšie. „Ráno, keď sem prídem a vidím prírastok malých jahniat, je to fajn pocit. Vznik každého nového života človeka poteší. Toto je také zadosťučinenie pri ťažkej práci. Ranné príchody do práce v tomto období mám veľmi rád,“ hovorí zase majiteľ ovčinca Jaroslav Kňažko.
Dodáva však jedným dychom, že ho veľmi mrzí stav živočíšnej výroby na Slovensku. „Nízke ceny potravinárskych výrobkov, či už rastlinného alebo živočíšneho pôvodu, nútia poľnohospodársku výrobu skôr utlmovať ako rozvíjať. Chceli by sme rozvíjať, ak však máte na niečom stratu, a tá sa neustále prehlbuje a narastá, utiahnuť môžete všetko len do určitej miery. Potom jednoducho nastupuje krach,“ vysvetľuje Kňažko.
Tak museli zdecimovať chov ošípaných. Ovciam to, našťastie, zatiaľ nehrozí. „Tretina narodených ide na obnovu stáda a zvyšok na mäso,“ hovorí Kňažko.
Majú však aj nový fenomén. „Ľudia využívajú dnes jahniatka tiež ako živé kosačky do záhrad. Požičajú si ich, a potom ich vrátia, lebo im je ľúto zvieratá zabiť, skonzumovať,“ prezrádza majiteľ ovčinca.
Deti, život okolo zvierat a zaujímavé pštrosy
Do práce chodieva so starými rodičmi aj štvorročná vnučka a cíti sa tu veľmi dobre. „Pobehuje medzi ovečkami a veľmi sa teší. Viete, mrzí ma, že život okolo zvierat sa u nás vytráca. Mnohé deti si myslia, že mlieko sa plní v supermarkete. Zabúdame na to, že ho produkujú živé tvory,“ hovorí Kňažko. Jeho vnučka má však to šťastie vnímať život v jeho rôznych podobách naplno. Možno pre túto skúsenosť z vytrácajúceho sa vzťahu detí k živým tvorom začali realizovať jednu zaujímavú myšlienku. „Chceme na našej farme v Praznove minizoo. Máme zatiaľ pštrosy, pávy, bažanty zlaté aj diamantové, sliepky, husi, kačice,“ hovorí Kňažko. Nuž a pštrosy majú také, no, netypické, poslovenčené. Veľmi rýchlo pochytili zvyky tradičnejších obyvateľov slovenských gazdovských dvorov. „Popri husiach sa naučili plávať,“ prezrádza s úsmevom Jaroslav Kňažko.
