V malej dreveničke temer na konci obce býva pani Klementína. Za poslednou chalupou pokračujú lúky a les a v nich bývajú určite aj tie povestné líšky, čo dávajú dobrú noc. Do oka padne cestou cez dedinu určite každému pekný bielučký kostolík na kopčeku. Nádherne zapadá do podhorského prostredia. Práve s ním je spojený život Klementíny Mrišovej.
Všetko začalo nevinne. Pri jednom návrate z omše sa ženičky bavili, že kostol vyzerá zle a patrilo by sa niečo robiť. Nahovorili vtedy Klementínu, aby čosi podnikla. Kostolík sa stal jej druhým, ak nie dokonca tým prvým, domovom.
Ak je plný ľudí, teší sa
„Najradšej som v živote, keď je kostol plný ľudí a je pekná kázeň,“ priznáva sa pani Klementína, čo ju najviac vie potešiť. O miestny svätostánok sa stará už vyše päťdesiat rokov. „Všeličo si už pamätám. Vystriedali sa tu v obci už štyria farári,“ hovorí babka. Keď sa pýtame, či vydrží aj pri tom piatom, veľmi ju rozosmejeme. „Jój, ale ja už tu nebudem. Veď mám 91. Čože by ste už chceli.“ Rýchlo však dodáva, že dokiaľ ešte vládze, robí kostolníčku rada.
Ako začala
Teta je pyšná na bodiansky kostol. „Bola v ňom kedysi normálne aj diera vybúraná. Len ma baby naviedli raz cestou z omše, aby som išla za Ondrejom Zaťkovým, aby okolo toho čosi robel, že však mu budeme pomáhať. Tak sme sa akosi zverbovali a kostol sme postupne opravovali,“ hovorí teta. Bola vtedy v najlepších rokoch.
Oferu im pán farár nechával. A aj tí po ňom zachovali zvyk. „Ľudia robili zadarmo, ochotne. Len im bolo aspoň treba dať najesť a napiť, tak na to sme použili peniaze. Museli sme sa predsa postarať,“ hovorí teta akoby sa starala o vlastný dom. Spomína však, že ľudia pomáhajú aj dnes. Prispejú robotou, aj peniazmi. Nápomocní sú aj remeselníci z obce.
Kontrolórka
Teta sa priznáva, že je aj prísna, ak by niekto chcel robiť galibu a nie je v kostole všetko tak, ako má byť s kostolným poriadkom. Vo fabrike robila kontrolórku, takže vie, ako sa postarať.
Bola zamestnaná na prevádzke, kde vyrábali motocykle Pionier. Pýtame sa preto, či mala niekedy motorku, aby sa ľahšie a rýchlejšie trebárs dopravila do kostola. „A načo. Ja som nikedy nedokázala ani bicykel podľa seba viesť. Nieto ešte motorku,“ žartuje teta.
Nohy neposlúchajú
Do svojho kostolíka sa rada prešla, ale teraz už je to horšie. V zime vraj najviac. „Keď nie je „klizavica“ vyjdem radšej po briežku, lebo na schodoch je mi už ťažko dvíhať nohy. Kedysi som si aj väčšinu vecí urobila sama. Ale teraz už nevládzem. Nohy mi vypovedávajú. Doky som mohla, aj som kostolné plachty prala, aj veci pre miništrantov a farára. Ale to už teraz robia druhí,“ hovorí teta s tým, že má pomocníkov. Aj do kostola ju zvykne voziť synovec.
Na starosti má dnes teta hlavne pripraviť na omšu hostiu a víno a všetko ostatné potrebné, otvoriť kostol i zavrieť hol. „Tiež kostol prezliekame, keď treba a na starosti mám aj pokladňu. Vyberiem do zvončeka, všetko spočítam a potom zavediem do knihy,“ hovorí pani Klementína o niektorých povinnostiach.
Zvonenie, netopiere a betlehem
Keď sa pýtame, či vie aj o nejakých tajných obyvateľoch kostola, len sa usmeje. „No, hore vo veži sú netopiere. Je ich dosť,“ tvrdí. Sme zvedaví, či niekedy v kostole aj zvonila. Len potrasie záporne hlavou. „Kdeže, na to boli chlapi. Ale jeden je už na cinteri a jeden zvonár ešte žije, ale už je veľmi chorý,“ hovorí teta s tým, že do zvonov sa ona veru nikdy nemontovala. A teraz vraj ani nemusí.
Popri všetkých opravách, ktoré urobili v kostolíku, došlo nakoniec aj na pokrok pri zvonení. „Máme dnes už elektrické zvony a dali sme plynové kúrenie namiesto elektrického,“ hovorí teta. Tiež upravili chórus, niekoľkokrát kostol maľovali, opravili fasádu, dali do poriadku strechu, zabezpečili nové vybavenie a veľa iných vecí. „Máme dokonca aj pekný drevený betlehemček. Išla som za miestnym rezbárom, aby nám ho spravel. Pomohol nám vždy rád a dosť veľa aj s inými vecami,“ hovorí teta. Dodáva tiež, že každý farár, ktorý bol v dedine, vždy súhlasil, ak si chceli niečo v kostolíku urobiť, aby bol krajší.
Keď nebude vládať...
Vždy, keď zaštngotajú kľúče pri otváraní veľkých dverí, pookreje, ožije. Úplnú premenu v tvári aj pohyboch starej panej však zbadáte, keď vojde dnu. Odrazu má aj veľa, veľmi veľa čo rozprávať.
„Ďakujem Pánu Bohu, že mi dal silu a zdravie, že tu môžem chodiť a starať sa o kostolík. Ja neviem, čo bych inak robela. Kej nebudem vládať, tak už som ticho, ale doky to ide, tak sa k tomu berem. Ale už budem mať 92 rokov,“ konštatuje pani Klementína. Aj si vraj niekedy povie, že už by aj nešla. Ale čosi ju núti a stále musí ísť. „Tam si potom sadnem, keď začne omša. Tam je moje miesto,“ dodáva nakoniec skromne stará pani a ukazuje na miesto v zadnej lavici kostola.
