Rodáčka z Malých Ledníc zrejme ako prvá na Slovensku riadila výstavbu vojenských objektov. Nezriedka aj utajovaných. „Riadila som napríklad budovanie muničných skladov v Leviciach, Podlužanoch či v Hlohovci. Tiež výstavbu autodromu aj tankodromu na Koliňanskom vrchu pri Nitre či tankovej strelnice v Devičanoch neďaleko Levíc,“ spomenula.
V rezorte obrany pôsobila od roku 1970 do roku 1986. Jej bratislavské pracovisko malo viac názvov a patrilo pod Východný vojenský okruh s veliteľstvom v Trenčíne. Na svoju dobu bola skutočne výnimočná v tom, že keď začala pôsobiť v oblasti vojenských stavebných investícií, z 35 mužov na príslušnom oddelení bola jediná žena – a navyše civilka. Dnes by sme jej pozíciu mohli prirovnať k projektovému manažérovi, ktorý preberie stavbu v štádiu zámeru a riadi či koordinuje ju až do kolaudácie. Mala napríklad na starosti aj výstavbu učebných blokov a autoparku vo Vojenskej strednej odbornej škole tankovej a automobilnej v Nitre, jedálenský blok v areáli súčasného ministerstva obrany, stála aj za chirurgickým pavilónom niekdajšej bratislavskej vojenskej nemocnice. Aj keď pre vojakov pracovala rada, nakoniec prešla do civilnej sféry. Po odchode na dôchodok pôsobila do júna roku 2012 na ministerstve vnútra. Ako inak – na investičnej výstavbe. Štátne archívy či iné rezortné inštitúcie v Komárne, Modre, Banskej Bystrici či inde si na ňu veľmi dobre pamätajú.
Tak či tak, svoj krok vpred urobila aj za ostatné ženy predovšetkým v riadení výstavby vojenských objektov. Presadila sa v dovtedy na Slovensku výsostnej oblasti mužov. „S mužmi a s vojakmi som pracovala veľmi rada najmä pre ich zmysel pre disciplínu a dochvíľnosť, čo vtedy v oblasti stavebníctva nebola vždy samozrejmosť,“ spomenie bývalá úspešná stavebná manažérka.
