DOMANIŽA. Na Slovensku sa rozdávajú šikovným šibačom zdobené vajíčka. Väčšinou sa maľujú, ale v Domaniži ich píšu. Ide o starodávnu techniku batikovania.
Vychýrenou krasličiarkou bola Štefánia Dudáková. Tradícia písania prešla postupne ďalej.
Pokračovateľka tradície
Tradičnú techniku domanižského zdobenia si mohli pozrieť aj ľudia v Považskej Bystrici. Bolo to vďaka veľkonočnej akcii, ktorú zorganizovalo počas troch dní Považské osvetové stredisko. „Som tu s babkou, teda dcérou Štefánie Dudákovej,“ prezradila mladučká, dvadsaťdvaročná Terézia Kulichová, vnučka pani Štefánie. Pokračuje v rodinnej tradícii. Intenzívnejšie sa venuje zdobeniu kraslíc asi tri roky. „Videla som to však odmalička. Kraslice robila babka aj mamina. Samozrejme, skúšala som už ako malá, ale to bolo iné,“ usmieva sa mladá žena.
Práca sa dá veľmi rýchlo pokaziť. Najťažšie je pri domanižskej technike vraj čistenie na konci. „Až potom uvidíte, či vám všetko vyšlo alebo nie. Radosť z dobrého výsledku o to väčšia,“ dodáva. Technika je vhodná len pre trpezlivé deti. Aj Terézia hovorí, že trvalo dlhšie, kým jej prišla na chuť. Keď bola menšia, boli vraj určite aj plače a jedovanie sa, že niečo nevyšlo. „Vtedy som si však často čmárala kadečo, teraz je to už iné. Snažím sa dodržiavať vzory, tradíciu,“ dodáva.
Poputuje ďalej
Prababku si pamätá mladá krasličiarka tak do troch rokov. Má ju síce v spomienkach, ale učili ju babka a mama.
Spomienky na prípravu dedinských sviatkov sú vraj krásne. Veľkú noc bez maľovania kraslíc si nevie predstaviť. „Máme to v rodine. Ja síce ešte deti nemám, ale sestra áno a plánuje ich k tomu viesť. Inak to nebude ani u nás,“ usmieva sa Terézia.
Kupuje len biele, vyfukuje celá rodina
Dcéra Štefánie Dudákovej pani Jurana Kulichová hovorí, že jej mamička zdobila kraslice dlho pre ústredie umeleckej ľudovej tvorivosti a učila aj deti v domanižskej škole. Naučila to, samozrejme, aj dcéru. „Bola som šesť rokov v Čechách, tak som sa o zdobenie nezaujímala a je to asi druhý rok, čo sme začali s vnučku písac znova. Lebo u nás sa povie písac, nie maľovať. Vlani sme porobili len pre svoju potrebu,“ hovorí pani Jurana a hneď aj vysvetľuje, že problémy sú so surovinou. „Musia byc len biele vajíčka. Iné tak nevyniknú. Ja si preto vajcia kupúvam stále od jedných a tých istých ľudí. Oni aj tie kurky majú biele. Všeckým dzeckám ich dávam a musia ich vyfukovať,“ hovorí pani s tým, že pozháňať biele vajíčka, je problém. Dodáva, že akurát, keď treba deliť žĺtok od bielka, tak vyfukovať nemôžu. Tento rok ich vraj napísala už 160. „Len už mi ruky neslúžia ako kedysi,“ posťažovala sa. V rodine má však nasledovníkov, tak sa tradícia odovzdáva ďalej.
„Písala“ už šestnásťročná
A ako sa k zdobeniu dostala Štefánia Dudáková? „Moja mamička pochádzala z Domaniže a chodila za cetku Frolišku dávať si písac vajíčka, ako všetky dievky. A tak to začalo,“ spomína si pani Jurana Kulichová. Chodievala tam už ako dvanásťročná a bol to vlastne susedný dvor s rodinou, kde si nakoniec našla muža. Mladá Štefánia bola šikovná. Rýchlo sa naučila vajíčka písať a už ako šestnásťročná nerobila kraslice len sebe, ale aj ostatným dievčatám. „Bolo to však ťažšie ako teraz,“ hovorí pani Jurana. Nebolo vraj všelijakých farieb. Vo vode preto varili krasličiarky rôzne kôry, cibuľové šupky a kadečo iné. Takže si musela nazbierať aj suroviny na farbenie. Napriek tomu, že dnes je všetko jednoduchšie, písanie kraslíc chce veľkú trpezlivosť. „Nie každý pri tom vydrží. Je pri tom aj neporiadok, pokiaľ si farby rozrobíte,“ hovorí teta a dodáva, že ona už asi končí. Hneď však skonštatuje, že keď prídu vnučky za ňou do Domaniže a budú chcieť písať, pomôže im. U nej je vraj miesta dosť a robí sa to lepšie.
Akciu venovanú pamiatke majsterke ľudového remesla Štefánii Dudákovej zorganizovali aj v domanižskej základnej škole. Okrem ukážky zdobenia vajíčok nechýbali ani iné remeslá a kultúrny program žiakov, detí z materskej školy i folklórneho súboru Bystričan.
Domanižská technika zdobenia
Terézia Kulichová prezradila niečo aj o tradičnej technike. „Začíname čistým vajíčkom, ktoré musí byť biele. Zatriem si voskom čiarky, ktoré chcem, aby zostali biele. Potom dám vajíčko do farby a zatriem si zase voskom ďalšie vzory. Potom dáme vajíčko do tmavšej farby a postupujeme stále ďalej. Najtmavšia farba ide nakoniec. Na záver vajíčko očistíme,“ vysvetlila. Vosk sa nanáša pomocou špeciálnej pomôcky, pisárky. Aj zdobeniu sa hovorí písanie a nie zdobenie. Základnú paletu farieb na domanižské kraslice tvoria žltá, oranžová, červená, fialová, modrá, zelená a hnedá. Tradičné sú aj vzory.
Krasličiarka Soňa Belokostolská, ktorú tiež pani Dudáková učila, hovorí, že jej učarovala adresnosť pri zdobení. „Keď povedalo dievča pani Dudákovej, aby jej napísala srdiečko, vedela presne, čo bude robiť. Aj ja sa to snažím robiť práve takto,“ hovorí Belokostolská. Ak sa na vajíčku objavia napríklad slzičky vo vzore, ide o vzor „zabudnutá“. Slzy totiž údajne patria dievčaťu, na ktoré sa zabudlo. Známy je aj vzor „koscelačky“, „čečinka“ či „hrable“. Všetko má svoju symboliku.
DP
