Darovaná pozvánka
Konkurencia bola obrovská. Zo Slovenska tam bol okrem mňa aj viacnásobný majster sveta Roman Volák a náš coach, ktorý bol ako opora pri nás skoro pri všetkých zápasoch. K pozvánke som sa dostal vďaka známym z Anglicka, kde som takmer päť rokov pracoval a venoval sa bojovým umeniam. Keďže na súťaž nešli, posunuli pozvánku mne. Napísal som na organizačný výbor Thajska, že mám pozvánku, no už nebudem zápasiť za Anglicko, ale za svoju krajinu Slovensko. Prišla mi v decembri kladná správa o mojej registrácii a tým sa začala moja trojmesačná príprava na majstrovstvá. Podobne sa tam dostal aj Roman. Najviac borcov bolo samozrejme z Ázie, Thajska, Filipín, Malajzie, Kórei, Japonska, Indie atď., ale nechýbali ani Kanaďania, Američania a ďalší. Spolu bolo viac ako 50 štátov. Z USA prišli iba traja z viac ako šesťdesiatich pretekárov, pretože ako nám povedali domáci, asi mali obavy z terorizmu.
Veľkolepá ceremónia
Na slávnostnom otvorení bol obrovský farebný sprievod a vojenská dychová hudba. Potom išli jednotlivé výpravy, ktorého jeden člen niesol vlajku svojho štátu. Naša dvojčlenná výprava bola asi najmenšia. Mali sme vlajky, trička so znakom a šiltovky. Kuriozitou bolo, že na nástupe sme stále medzi Rusmi a Američanmi, načo známi vtipne reagovali na sociálnych sieťach, že my sme dôvodom, prečo sa do seba nepustili. Nechýbali zástupcovia kráľovskej rodiny a vlády, ktorí sa zúčastňovali aj na úvodných turnajových dňoch. Celá show skončila nádherným ohňostrojom a buchnutie na veľký gong a tým sa turnaj začal.
Bronz v tradičnom karate
Spolu s Romanom sme sa zaregistrovali do open karate, čo bolo zmiešanie tradičného kata a kobuda, t.j. súborné cvičenie kombinované so zbraňou. Boli tri kolá a do semifinále sa prebojovali štyria semifinalisti. Roman, reprezentant z Indie, Angličan a ja . Prvé kolo som cvičil kata Seipai, druhé našu najvyššiu kata v goju ryu Suparinpei a tretiu kata Anan. Roman zvíťazil, mne patrilo tretie miesto so stratou jednej desatiny bodu na striebro.
Finále prekazilo zranenie
Na začiatku podujatia organizátori v snahe zaujať kráľovskú rodinu a thajskú vládu, zaradili atraktívnu kategóriu kumite bez rozdielu hmotností tzv. BRH. Ako mladý som sa venoval kumite a kicboxu. Vždy ma viac fascinovalo kumite čo je športový zápas ako kata a naviac v našom oddiely Style Karate Lednické Rovne sú takmer všetko kumitisti. Pripravoval som sa zodpovedne 2-4 h denne. Za tri mesiace išlo dole desať kilogramov a súťažná hmotnosť bola 74,5 kg. Po vyraďovacích zápasoch v semifinále ma čakal Ind. Súper bol o pol hlavy vyšší a minimálne o päť kg ťažší. Po napomínaniach na oboch stranách súper viedol 0:4 .V polovici zápasu som bodovú stratu dohnal a nakoniec som otočil zápas do víťazného konca 5:4. V závere, keď chýbalo do konca asi desať sekúnd, som si na novom šmykľavom tatami škaredo vytkol členok. O výhru som nechcel prísť a so zaťatými zubami som vydržal zvyšný čas a postúpil do finále. Bohužiaľ, zranenie si vyžiadalo ošetrenie a zároveň odstúpenie, a tak Angličan, vyhral finále bez boja. Mne tak ostala strieborná medaila, a keďže sa súťažilo až v Ázii v Thajsku takmer 10 000 km od Slovenska, tieto cenne kovy si vážim najviac.
Malé Slovensko
Po zisku medaily ma požiadali Angličania, aby som posilnil ich družstvo. „Johny, žil si u nás, je to tvoja povinnosť,“ prehovárali ma. Keď videli môj členok v dlahe, pochopili. Bola to škoda, lebo po dobrej príprave som si veril aj na ďalšie štarty vo svojich disciplínach. Ako medailistov a naviac pekne oblečených športovcov bol o nás medzi miestnymi veľký záujem. Fotili sa s nami a pripadali sme si ako Ibrahim Maiga ,keď prišiel na Slovensko. Zažili sme aj úsmevnú príhodu, keď Thajčania nevedeli, kde leží Slovensko. Pochopili, až keď sme povedali, že sme boli predtým Československo. Po odpovedi na otázku, koľko je u nás ľudí na Slovensku zostali v pomykove, lebo samotný Bangkok má trikrát viac obyvateľov ako Slovensko. „To sa musíte asi všetci poznať,“ dodal Thajčan s vážnou tvárou, čo nás veľmi pobavilo.
Športoviská bez rozdielu
Naše súťaže sa konali vo veľkej športovej hale, kde kvôli klimatizácii bolo dosť chladno. Komfort niečo stál a preto diváci museli siahnuť po päťdesiatke dolárov za vstupenku. Ďalšie súťaže v k1, kicboxe, muay thai a muay boran sa konali v dvoch veľkých ringoch pred halou v štyridsať stupňových horúčavách. Zápasilo sa od rana od 10. h až do polnoci. Vstupné sa neplatilo a preto bolo divákov oveľa viac. Bojový šport je tu veľmi populárny a ľudia cvičia na každom voľnom priestranstve. Dvíhajú staré železá, pozvárané závažia, cvičia na starých lavičkách či na bicykloch „a la Ukrajina“a zápasia muay thai skoro všade, kde sa len dá.
Nevídaný zápas
Zaujal ma málo vídaný štýl – pencek silat, kde bojovníci nosia čierne kimona. Dievčatá majú kukly a vidno im iba tváre. Prekvapila ma tvrdosť tohto štýlu, kde sa bojovalo bez chráničov, prilieb a rukavíc. Pri silných úderoch na hrudník doslova prašťali kosti, zakázané boli iba údery rukou do tváre. Videl som veľmi veľa zranení, od vyvrtnutej nohy, zlomeniny píštaly, zranenie krku či zlomenia kľúčnej kosti . Veľmi sme sa tešili na stretnutie so svetoznámym boxerom Mikeom Tysonom a cvičenia s ním, no rovnako ako väčšina Američanov neprišiel. Nevideli sme ani ďalšiu hviezdu Jeana Claudeho Van Damma, ktorý žije neďaleko, ale zrejme mal iné povinnosti.
Prijatie u veľvyslanca
Po absolvovaní súťaží sme dostali pozvanie na slovenskú ambasádu, kde sme viac ako tri hodiny boli hosťami veľvyslanca Vladimíra Halgaša. Pri debate nielen o športe bol zaskočený, že mu nik z našej vlády neoznámil, že prídu slovenskí športovci. Povedali sme, že možno aj preto, lebo sme nikomu nedali vedieť, veď aj tak nám nikto neprispel. Urobili sme dobré meno Slovensku, ale dvetisíc eur sme si museli zohnať z vlastných zdrojov. Je mi z toho smutno a niet divu, že niektorí športovci odchádzajú do zahraničia. Na Slovensku sa financuje len futbal a hokej.
Ako v rozprávke
S priateľkou a s rodinnou známou sme využili voľný čas a po poldruhahodinovom lete sme zavítali na ostrov Krabí. Boli to krásne tri dni. Vozili sme sa na slonoch, kŕmili ich, oddychovali na krásnej pláži . Ráno nás vítali papagáje a malé opice na balkónoch či na vedení. Kúpanie v čistučkom mori, plné pobrežie malých krabov. Na prízemí hotela boli štyri bazény, okolo palmy s exotickými vtákmi ako v knihe od Kiplinga Mauglí , kniha džunglí.
Medzi súťažami sme bývali v obrovskom hoteli na 60. poschodí, odkiaľ nás vozil do haly taxík a z haly na oficiálny športový hotel limuzíny . Raňajky sa podávali na 83. poschodí a o dve poschodia vyššie bola prekrásna výhliadka. Pohľad na okolie bol úchvatný, cítili sme sa ako v lietadle. Skvelá bola aj thajská kuchyňa, kde kuchári dokázali uvariť rozmanité jedlá. Okrem typických domácich podávali aj volské oká, párky či neskutočnú bravčovú polievku, kde sa lahodné mäso rozpadávalo na jazyku. Na ulici sa varilo všetko možné, vyzeralo to dobre a hoci som očkovaný voči rôznym nemociam, odolal som. Kamaráti skúsili a veľmi si pochvaľovali kvalitu jedla. Najviac mi chutilo mlieko z čerstvého kokosu a dreň konzistenciou podobnú banánu sme labužnícky vyjedali lyžičkou. Doma by sa to nedalo, pretože dreň je už tvrdá.
Thajsko ako krajina
Bol som veľmi rád, že sa mi podarilo absolvovať spomínanú náročnú súťaž v exotickom Thajsku, kde som spoznal veľa ľudí, našiel nových kamarátov či zažil nesmiernu pohodu, ktorou domáci oplývajú. Stres a panika im je cudzia a preto si tam ľudia nažívajú v harmónii a neskutočnom pokoji. Zlú náladu odpudzujú úsmevom, príjemným vystupovaním, a neustálym klaňaním sa.
