Eva Daniš je asi ako každá iná matka. Pre svojho syna chce spraviť aj nemožné, len aby sa jeho zdravotný stav zlepšil. Syn Juraj je od marca 2011 v bdelej kóme. Odvtedy sa život celej rodiny a aj ich príbytok zmenili naruby. Jeho telo je nevládne, mladý muž si vyžaduje 24-hodinovú starostlivosť.
Pred dvomi týždňami ho doma v Želiezovciach navštívil špecialista z viedenskej kliniky. Lekársky tím dáva Jurajovi šancu na zmenu. Polročná liečba ale stojí 40-tisíc eur. Mama hovorí, že je to ich obrovská a jediná nádej.
Denný režim
„Ráno vstaneme, oblečieme sa a čakáme maséra. Každý deň o desiatej máme veľké cvičenie,“ začína rozprávať Eva Daniš a popritom dáva piť vodu svojmu dospelému synovi pomocou striekačky. Je popoludnie, a tak Juraj sedí v polohovacom masážnom kresle a podriemkava. Za cenu tritisíc eur sa mu v ňom už rok dostáva uvoľnenia. „Trávi v ňom väčšiu časť dňa, prístroj ho masíruje od hlavy po chodidlá,“ opisuje.
Počas rozprávania pani Eva neustále sleduje hodiny – denný režim majú už štyri roky presne rozplánovaný na jedenie, pitie, cvičenie, polohovanie, hygienu. Ako hovorí, žije životom svojho milovaného syna.
Miestnosť a aj zvyšok rodinného domu uspôsobili na jeho potreby. Nezmenená ostala asi len kuchyňa. Kúpeľňa je bezbariérová, v niekdajších spoločných častiach domu sú rozložené rôzne cvičiace prístroje, ďalšia miestnosť je rehabilitačná. V Jurajovej izbe dominuje polohovacia posteľ s mechanizmom na jeho dvíhanie a prenášanie, a spomínané masážne kreslo.
Zmena zo dňa na deň
Na februárový víkend v roku 2011 si pani Eva pamätá celkom presne. Juraj prišiel domov ako každý iný týždeň z vysokej školy.
„Mal zvýšenú teplotu, riešili sme to acylpirínom. V pondelok nešiel naspäť, lebo mal horúčku. Obvodný lekár mu dal antibiotiká, ale v utorok v noci už mal veľmi vysokú teplotu,“ rozmotáva klbko príbehu. Na pohotovosti povedali, že má asi zápal pľúc. Na druhý deň ho hospitalizovali na internom oddelení levickej nemocnice. Stav sa mu zlepšoval, na sobotnej vizite mu povedali, že v pondelok by mohol ísť domov.
„V pondelok ráno som išla po neho, ale mali mu ešte spraviť snímku pľúc. Všetko absolvoval na vlastných nohách. Potom mu ale nasadili na dýchanie kyslík,“ opisuje a pokračuje: „V utorok ráno mi povedal, že sa ide osprchovať. Okolo jedenástej už nastal rozruch.“ Jurajov stav sa zhoršil a s obojstranným zápalom pľúc ho previezli na ARO s tým, že ho pripoja na ventiláciu pľúc a privedú do umelého spánku. Vysvetlili mi, že je to na pár dní, aby mu pľúca zosilneli.“
V piatok mu mali meniť hadičky. Pani Eva dodnes presne nevie, čo sa stalo: „Niečo sa nepodarilo. Zastavila sa mu činnosť srdca, nedostatočne sa mu okysličoval mozog. Museli ho oživovať, urýchlene mu spravili tracheostómiu a odvtedy je v kóme.“
V nemocnici bol do 26. apríla 2011. Keď mladého Želiezovčana prepúšťali a prevážali na oddelenie dlhodobo chorých v Čilistove, bol v stave coma vigile, čo je takzvaná bdelá kóma.
Polrok v nemocniciach
Juraj mal vtedy 26 rokov a bol študentom posledného ročníka vysokej školy. Všetko sa razom zmenilo. Nasledovala séria pobytov v rehabilitačných centrách a zdravotníckych zariadeniach. V Čilistove pri Šamoríne Juraj napredoval, ale problémy nastali s narušeným imunitným systémom, 56 dní ho liečili vo Fakultnej nemocnici v Nových Zámkoch. Previezli ho do nemocnice na Zobore v Nitre, odkiaľ sa konečne vrátili domov 6. októbra. „Na Zobore jeho stav stabilizovali, o Juraja sa veľmi starali, je tam dobrý tím,“ chváli mama personál. Do jari 2012 si podľa nej „zažili ešte všeličo hrozné“. Potom už, ako hovorí, začali cítiť, že najťažšie obdobie majú za sebou: „Odvtedy sa škriabeme hore z priepasti.“
Až do roku 2014 postupne pokračovali v rehabilitáciách v Piešťanoch, maďarskom Šoproni a Prahe, kde Juraj absolvoval 60 ponorov v hyperbarickej komore. Na týchto miestach sa Jurajova mama mala možnosť stretávať s rodinami, ktorých príbuzní sa ocitli v podobnom ťažkom stave.
„Sedeli sme, navzájom sme si radili a zapisovali si, čo a kde vybaviť, aké sú možnosti. Takéto informácie sme na úradoch nikde nedostali,“ pokračuje.
Stará sa celá rodina
V súčasnosti s Jurajom cvičia doma, každý deň k nim chodí masér. Pani Eve v starostlivosti pomáha sestra, starší syn a aj vyše 80-ročný starý otec Juraja, ktorý sa s ním veľa rozpráva.
Dve doterajšie žiadosti na kúpeľnú liečbu im zdravotná poisťovňa zamietla. Podávanie ďalších už pani Eva vzdala. „Je s tým veľa vybavovania, absolvovanie vyšetrení, na ktoré treba Juraja dopraviť a výsledok bol vždy zamietavý: Odporučili nám rehabilitovať v domácom prostredí.“
Aj preto, keď sa dozvedela, že v susednom Rakúsku sú špecialisti, ktorí sa venujú pacientom v bdelej kóme, rozhodla sa s nimi skontaktovať. O podrobnostiach zatiaľ hovoriť nechce, ale návšteva viedenského neurológa u nich doma, jej dala veľkú nádej.
Juraj by na zahraničnej klinike mal absolvovať pravdepodobne polročné liečenie. Na to ale treba 40-tisíc eur, z toho 4000 eur je kaucia a mesačný poplatok je 6000 eur. Na liečbu nastupujú už v apríli, hoci, ako pani Eva priznáva, toľko peňazí nemá.
Sníva ale o tom, že jej syn raz bude sebestačný. „Nečakám sto percent, ale Juraja by som chcela aspoň na 85 percent,“ vyslovuje s úsmevom želanie mama, ktorá o sebe hovorí, že je rodená optimistka.
