Považskobystrický región patril územne pod rôzne celky. Rovnako aj cirkevne. Historicky sa vrátil, aj keď nie do pôvodnej, Trenčianskej župy, resp. kraja, až v 21. storočí.
Región Považskej Bystrice patril od 18. do 20. storočia do Trenčianskej župy. Územné členenie sa menilo v 20. storočí niekoľkokrát. Začlenený bol niekoľko rokov do Považskej župy, potom do Trenčianskej, neskôr do Žilinského kraja, Stredoslovenského kraja. V súčasnosti je v Trenčianskom kraji.
Členenie územia
Etnológovia aj historici rozdeľujú územie Slovenska na dve oblasti. Do nížinnej patria Podunajská a Východoslovenská nížina, zvyšná časť Slovenska je v horskej oblasti. „Región Považskej Bystrice patrí do horskej oblasti. Na jeho kultúru vplývalo etnické zloženie a náboženstvo. Jeho územie je označované aj ako kontaktná zóna, keďže leží v pohraničí a vplývalo naň moravské i poľské pohraničie a samotné slovenské oblasti,“ hovorí etnologička Petronela Rágulová z Vlastivedného múzea.
Hlina, drevo, chlieb
Poukázala na odlišnosti oboch oblastí v materiálnej kultúre. „U nás sa ako stavebný materiál používalo drevo, na juhu hlina. Tvrdým horským podmienkam bolo prispôsobené aj oblečenie, ktoré sa vyrábalo z teplejších materiálov, ako súkno, plsť, koža, kožušina. Rozdiel bol viditeľný aj v oblastiach života. Horná časť Slovenska bola zónou tmavého chleba, kým na juhu piekli, keďže pestovali pšenicu, biely chlieb. Na dolniakoch sa venovali výrobe vína, na horniakoch pálenky,“ vysvetlila niektoré rozdiely oboch oblastí našej krajiny v minulosti.
Rozmanitosť povier
Považskobystrický región je v horskej oblasti. Obce tvorili uzatvorené celky v dolinách, odlišovali sa od seba aj zvyklosťami. „Naša oblasť je veľmi bohatá na poverové predstavy. Dodnes sa zachovali rôzne povesti o vílach, mátohách, svetlonosoch, zmokoch a podobných postáv,“ spomenula niektoré odlišnosti etnologička.
Vplyv na uchovanie rôznych archaických prejavov podľa nej mala aj izolovanosť území a tiež zložité životné podmienky v horských oblastiach. „Podstatou bola snaha dosiahnuť dobrú úrodu a chov zvierat. Doteraz starí ľudia spomínajú rôzne príhody, ktoré súvisia s poverami. Napríklad, že gazdiná dokázala urobiť problémy inej tým, že jej krave odobrala mlieko,“ objasnila.
Vplyv valašskej kolonizácie
Pre niektoré regióny Slovenska boli charakteristické remeslá, ktoré ich preslávili široko-ďaleko. Napríklad Liptov murári, Turiec olejkári, Kysuce drotári. „U nás sa prejavil skôr vplyv drotárstva, ktoré bolo slovenským špecifikom. Rozšírilo sa aj do sveta najmä v období hospodárskych kríz, keď sa veľa ľudí vysťahovalo za prácou do iných krajín,“ spresnila Rágulová.
Na horské oblasti mala vplyv aj valašská kolonizácia. Valasi ich osídľovali od 14. storočia až do 17. storočia, kedy splynuli s pôvodným obyvateľstvom. Priniesli so sebou chov dobytka a oviec na horských lúkach, ktorý pretrváva dodnes.
Valašská kolonizácia bola podľa etnologičky aj hlavnou témou mikroprojektu, na ktorom sa podieľalo Vlastivedné múzeum v spolupráci so vsetínskym múzeom. „Jeho výsledkom je panelová výstava, ktorá pozostáva z 24 panelov. Až do konca roka je výstava v kúpeľoch Nimnica, takže všetci, ktorí majú záujem o históriu, si môžu pozrieť vplyv valašskej kultúry na všetky oblasti života v našom regióne,“ doplnila.
Prispôsobili sa podmienkam
Na poľnohospodárstvo vplývali i klimatické podmienky. Výber plodín, ktoré sa pestovali, zodpovedal tvrdým klimatickým podmienkam. Sadili odolné obilniny, kapusta, od 18. storočia aj zemiaky. „Od toho sa odvíjali aj tradičné jedlá. Pre náš región sú charakteristické kašovité jedlá. Ale aj tie sa odlišovali nielen podľa dolín, ale aj dedín. Ako príklad môžeme spomenúť krúpnu babu. Dodnes sú známe jej rôzne varianty. V jednej obci pri jej príprave používajú jačmenné krúpy, v inej pohánkové, niekde dávajú surové zemiaky, inde varené. Aj to poukazuje na odlišnosti, ktoré sú typické pre doliny obklopené pohoriami,“ poukázala etnologička.
Rozdiely sú podľa nej zahrnuté aj v Etnografickom atlase Slovenska. Na jeho tvorbe sa niekoľko rokov v minulom storočí podieľali mnohí etnografovia, národopisci a kartografovia.
Niektoré zvyky zostávajú
V 20. storočí sa začali hranice medzi regiónmi strácať a spolu s nimi aj niektoré ich typické tradície. Niektoré však pretrvávajú dodnes. „Napríklad súvisiace s Veľkou nocou. Západným Slovenskom prechádza hranica medzi šibaním na západe a oblievaním na východe. U nás sa spojili, z čoho určite dievčatá nemajú veľkú radosť, pretože mládenci ich šibú aj oblievajú,“ usmiala sa Rágulová. „Zachovali sa najmä zábavné formy zvykov – fašiangy, pochovávanie basy, jánske ohne,“ doplnila.
Zachovalo sa aj pre horské oblasti typické stavanie májov. Tento zvyk sa datuje až do stredoveku. „V banských mestách si cechoví majstri dávali na hlavný vstup nad bránu ozdobený stromček, ktorý symbolizoval ich príslušnosť k cechu. Tento zvyk sa transformoval do dedinského prostredia ako forma lásky mládenca k dievčine. V niektorých publikáciách sa uvádza, že postavenie mája bolo dokonca aj forma zásnub. Do našej oblasti tento zvyk prišiel v 19. storočí. Zaujímavosťou je, že južnejšie od nás, napríklad už pri Novom Meste nad Váhom, nie je veľmi udomácnený,“ dodala etnologička.
