S autom v pätách
Po dvojročnej pauze spôsobenej zdravotnými problémami som sa vlani zúčastnila v Bratislave, ktorá bola jedným z množstva dejísk, celosvetového charitatívneho behu Wings for life na podporu výskumu liečby poranenia chrbtice. Sú to preteky s hromadným štartom a po polhodine sa za bežcami vydá auto, ktoré začína s rýchlosťou 15 km /h a postupne zrýchľuje. Dostihnutý bežec končí a rátajú sa mu ubehnuté kilometre. Darilo sa mi a bola som dostihnutá až na 40. kilometri, čo bol najlepší výkon v spoločnom preteku slovenských a českých bežcov a na celom svete mi patrilo 24. miesto. Úspech po dlhej prestávke ma povzbudil do ďalšej intenzívnej bežeckej prípravy.
Ponuka od kamaráta
Ako juniorka som pred niekoľkými rokmi štartovala na majstrovstvách sveta v behu do vrchu vo Švajčiarsku, kde mi patrila 16. priečka. Možno aj to zavážilo pri návrhu bývalého slovenského reprezentanta v behu na 400 m prekážok Tomáša Čelka, ktorý žije v Olomouci, aby som vyskúšala towerrunning, čo v preklade znamená beh do schodov. Pretože aj ja žijem na Morave v Brne, začala som s prípravou a po niekoľkých mesiacov ma už čakali preteky Svetového pohára v nemeckom Frankfurte. Skončili nad očakávanie, lebo som bola tretia. Aj ďalšie výsledky boli povzbudzujúce – tretie miesto v rakúskom Linzi a na ME, ktoré pozostávali z pretekov na vyhliadkovú vežu vo Viedni, na UFO na bratislavskom Novom moste a na AZ Tower v Brne, mi patrila piata priečka.
Životný úspech
Na premiérový svetový šampionát som sa pripravovala až od polovice januára. V závere minulého roka som vynechala aj slovenský krosový šampionát, ktorý bol kvalifikáciou na ME v bulharskom Samokove. Samotný šampionát pre nás v exotickom Katare sa konal 27. a 28. marca a bol poriadne náročný. Na svoje pokorenie čakal v hlavnom meste Dauhá 51 – poschodový Torch hotel s 1304 schodmi a s prevýšením 240 metrov. Dostať sa do finále medzi tridsiatku najlepších nebolo jednoduché. Najprv sa bežala kvalifikácia až na 51. poschodie, kde postupovalo 30 mužov a žien do šprintu o štyri hodiny neskôr, kde sa bežalo len 30 poschodí. Po sčítaní časov a umiestnení rozhodcovia vydali finálovú štartovnú listinu najlepšej tridsiatky. Moje umiestnenie ma kvalifikovalo na 6. priečku, čo mi zaručovalo solídnu pozíciu na hromadnom štarte, ktorý bol podobný ako vo Formuli 1, kde sa pretekári postavili na označené štartovacie boxy v poradí, v akom skončili v kvalifikácii. Po štartovnom výstrele sa každý čo najskôr snažil prekonať 150 metrov dlhý nábeh pred hotelom. Do hotela som vbiehala na 7.pozícii, snažila som sa neprepáliť nábeh. Na klasickom schodisku sa predbiehalo veľmi ťažko, ale napriek tomu mi neodolali tri súperky. Bežalo sa mi dobre, pretože tu bola nádej na bronzovú medailu, pretože na prvých dvoch priečkach sa držali päťnásobná majsterka sveta v behu do vrchu Rakúšanka Mayrová a Walshamová z Austrálie. Nakoniec sa so štvorsekundovým náskokom tešila zo zlata Rakúšanka. Pred ostatnými mali výrazný náskok a výkonmi by sa nestratili ani v mužskej kategórii. Tretia skončila Poľka Wisniewska, za ktorou som zaostala o jedenásť sekúnd. Ak by sa bežalo o dve či tri poschodia viac, predbehla by som ju. Hotelové schody som vo finále zdolala za 9:09 min, víťazka za 7:50 min. Bez nábehu v kvalifikácii mi to trvalo 9:15 min. Okrem skvelej štvrtej priečky sme spolu so Štefanom Štefinom z Dubnice a Tomášom Čelkom obsadili v súťaži družstiev výborné piate miesto. Do súťaže družstiev sa rátali piatkové behy – kvalifikácia a šprint.
Všetko sa stihnúť nedá
Teším sa na preteky seriálu Svetového pohára, ktoré sú roztrúsené po celom svete, od USA, cez Južnú Ameriku, Áziu, Austráliu a samozrejme Európu.. Bohužiaľ kvôli termínovým kolíziám, ale najmä financiám sa zúčastním iba asi piatich z celkového počtu pätnástich pretekov. Už o niekoľko dní cestujem do Austrálie, kde pobežím 3. mája.
Všetko bude závisieť od sponzorov a zdravotného stavu. Bez peňazí sa športovať nedá, všetko si hradím sama. Na MS som mala ubytovanie hradené od svetovej federácie, pretože som ako desiata bežkyňa svetového rebríčka dostala pozvánku. Letenku som si musela platiť. Slovensko patrí v tejto disciplíne k svetovej špičke, preto by mohol zväz podporiť mladých ľudí. V zahraničí je to veľmi populárna disciplína, venujú sa jej média, sú priame prenosy. Dúfam, že to bude aj u nás lepšie, lebo aj pretekár by okrem driny a medaily z toho niečo mal mať.
Iný typ prípravy
Beh po schodoch si vyžaduje úplne iný systém prípravy. Osvedčilo sa mi netrénovať príliš často po schodoch, radšej v lese, k tomu pridávam posilňovňu, kde sa zameriavam na svaly, ktoré najviac potrebujem. Dôležité je mať poriadok v hlave, pretože pri pretekoch ale aj tréningoch je treba ísť často cez bolesť a veľmi si nezaťažovať myseľ úvahami, kde som či koľko poschodí mi chýba do cieľa. To by sa mohlo stať, že dôjdu sily v polovici a je koniec. V Brne, kde žijem, občas využívam na tréning 37 - poschodový AZ Tower.
Skvelá tréningová skupina
V Brne som členkou miestneho Atletic Runners clubu, kde sa okrem mňa pod vedením vynikajúceho trénera Jiřího Sequenta pripravujú špičkoví českí atléti Lenka Masná, Jakub Holuša, Jiří Homoláč či Milan Kocourek. Sme výborný kolektív a som veľmi rada, že sa môžem pripravovať pod dohľadom známeho odborníka a zlepšovať sa.
Olympijská výzva
Rada by som štartovala už o rok na letnej olympiáde v brazílskom Rio de Janeiro. Vážne uvažujem nad maratónom, aj keď som ho ešte nikdy nebežala. Všetko sa uvidí po vypísaní limitov Slovenským atletickým zväzom a musím sa o všetkom poradiť s trénerom, pretože v hre je aj kros. Ak by som sa rozhodla pre maratón, dôležitý by bol výber trate, na ktorej by sa dal zabehnúť limit, musela by byť rýchla, nie však veterná. Obavy nemám, veď pri premiére v behu pred autom som vyhrala a na prvých pretekoch po schodoch v Nemecku som bola tretia. Ak by to vyšlo v Brazílii, bolo by to super, ale prečo nie?
Zmena štýlu
Keď som žila na Slovensku, práca v záhradke nebola pre mňa to pravé. Sadenie, okopávanie, hrabanie lístia som nemala vôbec rada. V Brne som dennodenne dlhý čas v kontakte s ľuďmi a preto som našla relax vo svojej záhradke pri rodinnom dome, kde žijem s priateľom. Teší ma pohľad na kvitnúce kvety, ktoré som si zasadila či vlastná dopestovaná zelenina. Vo voľnom čase rada čítam alebo chodíme na prechádzky so psom, trojročnou kanárskou dogou. Partner sa nevenuje profesionálne športu, ale má k nemu blízko, rád behá. Som s ním spokojná, pretože je mi oporou, chápe ma a nie je športové drevo.
Kto hľadá, nájde
Odchod zo Slovenska pred troma rokmi považujem za najsprávnejší krok. Zatiaľ som stále Slovenka, aj sa tak cítim a Slovensko milujem. Tu by som stagnovala osobne, pracovne aj športovo. Teraz sa ukázalo, že som šla správnou, hoci tŕnistou cestou. Spúšťací mechanizmus môjho odchodu bol zložitý a podpísalo sa pod ním veľa faktorov – práca, športová kariéra, priateľ a tiež niektoré problémy.
Okrem športovania pracujem ako trénerka fitness. Práca ma baví, viem to a teší ma, že na ľuďoch vidím, ako sa pod mojím vedením posúvajú. Výsledky sú výborné, ohlasy pozitívne. Športu sa chcem venovať aj v budúcnosti, páči sa mi aj trénerstvo. Mám rada, viem si predstaviť ako budem niekedy môcť odovzdávať skúsenosti malým nádejám a vidieť, že to má zmysel.
