Aj sťahovanie fabriky bola dobre urobená robota, ale vyučený remeselník nechal ďaleko od domova aj kus svojho slovenského srdca, ktoré okrem šikovných rúk viedlo dláto pri vyrezávaní diela pre aborigénskeho šamana a obchodníka.
Roman je ešte mladý. Robí pre švédsku firmu, ktorá po celom svete zabezpečuje demolovanie veľkých stavieb, napríklad mostov či mega priemyselných komplexov. V partii je s chlapmi z viacerých kútov sveta. Aj do Austrálie ho tento rok osud zavial pre prácu. Išli sťahovať do Indonézie veľkú papierenskú fabriku. Chalanisko z Lazov pod Makytou nechal v ďalekom svete tu pripomienku toho, že na Slovensku sú šikovní rezbári.
Terry prechádzal pomaličky rukami zhora, nadol a zase späť. Roman bol ako na ihlách
Pekelník sa páčil aj Austrálčanom
Niektorí chlapi z partie, v ktorej Roman pracuje, mali problém s pracovnými vízami, a tak šéf zamestnal aj Austrálčanov.
A to bol prvý krôčik k zaujímavej ponuke, ktorú neskôr mladý chalan niekde zo slovenských lazov v Púchovskej doline dostal. Miestnym sa totiž zapáčila jeho práca. Samozrejme, že nie tá, ktorú prišli robiť do Austrálie. Išlo o niečo celkom iné. O dielo, ktoré vytvoril zručný Slovák v dedine, kde býva.
„Viete, ako to chodí v práci. Začnete sa lepšie spoznávať, hovoriť o tom, čo rád robíte, že ten je poľovník, ten rybár, a tak. Môj šéf raz chlapom ukázal sochu, ktorú som vyrezával na Čertove. Netušil som vtedy, čo príde,“ usmieva sa Roman.
Je vyučený rezbár a tesár, ale dorobil si ešte všelijaké možné odborné skúšky, aby mohol robiť aj inú prácu. Na stôl pred nás kladie množstvo medzinárodne platných osvedčení na odbornú robotu a hovorí, že ich má len málokto toľko. Ale to mu otvára dvere. Hoci rezbárčinu robí rád, má ju len ako záľubu. Ťažko by ho vraj uživila.
Spokojnosť. Aj Roman niečo dostal. Oštep. Ktovie, čo s ním na Slovensku uloví :-D
Ani nemohol spať
Aj sochu dreveného čerta robil Roman hlavne preto, že to sľúbil a nechcel sklamať. Tiež, lebo má rád výzvy.
Pekelník, ktorý stráži vstup do jedného z horských hotelov v našich lesoch, sa musel chlapíkom od protinožcov mimoriadne zapáčiť. Aj sa trochu čudovali, čo sa v mladom chalanovi ukrýva a akiste sa o tom hovorilo kade-tade. „Ako sa to dostalo do uší chlapíkovi, ktorý ma neskôr oslovil, aby som sochu vyrezal aj pre neho, to neviem. Ale odrazu už sme riešili, kde pozháňať strom,“ usmieva sa Roman.
Mladý rezbár mal tak trošku aj obavy, či splní očakávania. Nechcel sklamať. Veď, ako sa trafiť sa do nôty zvláštnemu záujemcovi, pre ktorého mal vyrezávať? „Bol som strašne prekvapený a šťastný. Ani som nemohol spať, keď som sa mal pustiť do práce.“
Austrália nie je Slovensko. Kde zobrať strom?
Ako najväčší problém sa nakoniec ukázal materiál a čas. „Stromy majú aj tu, aj veľké. Eukalyptové a borovice. Dalo by sa síce z toho rezať, ale kto vám podreže taký klát, ako som mal pri soche čerta. Veď už aj to drevo bolo poklad,“ hovorí Roman. Problém by bolo aj dostať strom na miesto, kde by sa robilo.
V neprospech hral tiež čas. Na veľkú sochu z jedného kusa ho bolo zúfalo málo. Aj keď v práci mal sľúbené voľno, lebo záujem bol veľký, nestalo sa. Niekto vypadol a bolo treba potiahnuť. A tak sa rozhodol Roman zhotoviť veľkú drevenú plastiku.
Rovný rovného si hľadá alebo u kolegov v dielni
Nakoniec sa musel rezbár popasovať ešte s jedným problémom. Kde zohnať potrebné dláta. „Eukalyptus je drevo ako náš dub. Tvrdé a púšťa trieslovinu, takže náradie musí byť kvalitné,“ hovorí Roman. Mal síce svoje, ale len šesť kúskov, čo bolo zúfalo málo. Ale kto mohol tušiť, že dostane v Austrálii takúto ponuku. A nemôže sa predsa s náradím, ktoré je dosť ťažké, vláčiť po svete. Veď ako by ho aj dostal cez hranice?
Našťastie, domáci mu vybavili návštevu u jedného z miestnych majstrov. Z dielne si mohol požičať, čo potrebuje. „Keď som vošiel dnu a videl som tú nádheru, dláta rôznych tvarov, veľkostí, a to množstvo, išiel som sa zblázniť od radosti. Behal som hore-dolu a skúšal, čo bude dobré. Mysleli si, že chaosím, ale ja som presne vedel, čo chcem,“ hovorí Roman,
Keď dali reč a dostal možnosť skúšať niečo na fošni v dielni, pochopili, že vie, čo hľadá. „Potom už otvorili notebook a začali debaty,“ hovorí mladý rezbár. On im musel ukázať svoju prácu, oni zase predviedli svoje diela. Došlo aj na predvádzanie štýlov, ktoré sú predsa len rozdielne. „Aj ja som im ukázal ťahy, ktoré nepoznali. Boli prekvapení.“
Mladý slovenský rezbár odchádzal z dielne nielen s bohatou výbavou dlát, ktoré mu domáci majstri požičali, ale aj s darom – zaujímavými knihami o rezbárstve.
Domáci majstri Romanovi ochotne vyšli v ústrety
Smrť kolegu a komplikácie
Roman sa pustil po hlave do práce, ktorú musel dokončiť do Veľkej noci. Lenže prišlo nešťastie. „Zabilo mi kamaráta, Portugalca. Smrteľný pracovný úraz. Bol som z toho hotový,“ hovorí Roman.
Dodáva, že práca sa tiež skomplikovala. „Ale stihol som to. Aborigénovi, ktorý bol šaman, lovec, ale tiež obchodník, som odovzdával svoje dielo v nedeľu. Mal som malú dušičku, ale reakcia ma potešila,“ hovorí Roman.
Netradičné prijatie a sen, čo vymieňa myšlienky
Terry sa posadil, položil si dar slovenského rezbára na kolená a pomaličky po ňom prechádzal prstami. „Dotkol sa hádam každého zárezu. Prešiel zhora dole a zase späť. Trvalo to dosť dlho. Bol som ako na ihlách,“ spomína si Roman.
Ale pohľad, ktorý potom na neho hodil, hovoril za všetko. „Bol neskutočne nadšený,“ hovorí Roman a dodáva, že šťastný bol aj on, keď sledoval prejavy spokojnosti. S takýmto netradičným prijatím daru sa vraj ešte nestretol.
Mladý rezbár mal ešte jeden silný zážitok. „Neviem, ako to vedel, ale aj napriek tomu, že som sa usmieval, cítil, že mi čosi je. Bolo to chvíľu po smrti kamaráta, takže som nebol celkom v pohode. Akoby do mňa videl. Povedal som mu, čo sa stalo pri demolačných prácach a že mi zahynul kolega. Rozhodol, že potrebujem pomoc,“ spomína si Roman.
Sediac medzi dvoma ohňami s dlaňami otočenými nahor, sedel už o chvíľu na zemi a počúval. Počúval hru na djidjeridoo (džidžeridu) – tradičný nástroj aborigénov. Bol to zvláštny zvuk. Dunivý a spevavý zároveň, smutný aj veselý, schopný rozvibrovať niečo v ľudskom vnútri. Prišiel krásny živý sen. Za bieleho dňa. Akoby bol Roman na chvíľu niekde inde. Hovorí, že nikdy nič podobné nezažil. „A čo bolo najzaujímavejšie? Nepríjemný pocit po tragédii, ktorú som zažil v práci, akoby odišiel. Zvláštne, dodnes sa mi to zdá fakt čudné. Možno mi naozaj vymenil myšlienky, ako sľuboval. Bola to minimálne poriadna nabíjačka energie.“
Kúsky zo Slovenska tak ďaleko
Roman je pyšný na to, že v Austrálii, medzi ľuďmi, ktorí sú pôvodnými obyvateľmi kontinentu, zostalo niečo od Slováka.
Na svoju prácu vonku vraj máme právo byť pyšní. Je ju vidieť na tých najneočakávanejších miestach, často ďaleko od vlasti. „Aj ja som to zažil a bol som hrozne pyšný a rád. Viete, čo to bolo? Náves. Možno sa zdá, že a čo, nejaký náves. Ale bol priamo od nás, tu z Lazov. Idete po prístave v Perthe niekde ďaleko a zrazu zbadáte kus práce z miestnej fabričky VS- Mont. No nepoteší to?“ hovorí Roman. Neskôr videl ich stroje aj pri výstavbe diaľnice.
Je rád, že aj on nechal kúsok zo Slovenska ďalej v Austrálii. „Je to fajn pocit, keď obyčajný chalan z lazov vyrezával pre niekoho v ďalekom svete. Navyše, ak to človeka baví, keď je to zo srdca. A tak to bolo,“ dodáva.
Najbližšie ho čaká cesta do Švédska. Opäť pracovne. Ale aj inak. Miestne poľovnícke združenie chce, aby im vyrezal sochu medveďa. Uvidíme :-D
