nečakal.
UDIČA. Na cintoríne vo Veľkej Udiči je niekoľko podobných pomníčkov. Pochované sú tu deti, ktoré sedávali spolu v školských laviciach. Jeden pomníček je trošku ďalej. Leží pod ním chlapec, ktorý prežil, no len zopár dní. Pochovaný je tak trochu ďalej od spolužiakov.
Tieto obete netušili celkom, čo znamená vojna. Kto je s kým a kto proti komu, o čo vlastne ide. Obete, ktoré neposudzujú, kto je dobrý a zlý. Len žili svoj obyčajný život školáčikov. Tesne pred jej koncom si ešte stihla vziať vojna ich životy. Aj po sedemdesiatich rokoch sú spomienky ľudí trpké a bolestné.
Obete
Deň 12. december 1944 sa nešťastne zapísal do histórie Udiče. Vojna natrvalo zasiahla do životov viacerých obyvateľov. Zobrala si životy detí. Malých človiečikov, ktorí sa nemiešajú do politiky, a len sa učili, hrali, snívali, vystrájali, plánovali.
V to zimné dopoludnie ich vojnové nešťastie zastihlo priamo za školskými lavicami.
„O 11. hodine padli tri bomby, ktoré zasiahli ľudovú školu a zabili nasledovné deti,“ uvádzajú sa fakty v obecnej kronike. Spomenuté sú konkrétne mená – Bernardínka Harvánková, Ferko Ješík, Robko Kovalčík, Milanko Markovič, Augustínko Šalvata. Ďalej zahynul 22-ročný učiteľ Michal Rajňák a 24-ročná učiteľka Ružena Vondrová.
Otec ho nepoznal, taký bol dobitý
Jaroslav Markovič prežil, ťahalo mu vtedy na siedmy rok. „Nejaký Parka Láďo, ten povedal odrazu na vyučovaní učiteľke, keď bolo počuť hukot, že toto nie sú naše lietadlá. Ona ale tvrdila, že sú. Nedbal na jej mienku, rozbil nakoniec peračníkom okno a vyskočil von. A to ho zachránilo,“ spomína si pán Jaroslav.
Dodáva, že bol o dosť starší od nich, vedel viac o živote. „Toľko, čo zmizol, netrvalo to dlho, odrazu strašný rachot a už si viac nepamätám. Keď som sa prebral, ležal som v jarku,“ spomína si starý pán.
Po výbuchu ho vyhodilo cez okno triedy von. Jaroslav Markovič hovorí, že už sa schyľovalo ku koncu vojny, a nikto niečo podobné veru nečakal. „Mňa otec potom stretol na moste, ani ma nepoznal, čo som bol taký dobitý. Až doma ma našiel, keď mu ľudia povedali, že som išiel zo školy sám. Nechcel tomu veriť. Doma ma zastihol, keď ma mamka umývala,“ spomína si.
Menšie krivdy a veľké nešťastie
Jaroslav nemal vážne zranenia. Mal šťastie. Pred ním zabilo dvoch, vedľa neho jedného spolužiaka. Dovtedy najväčšia nespravodlivosť a krivda vojny bolo možno to, že museli vo vlastnom dome spávať v kuchyni na zemi. Štyria Nemci bývali totiž v izbe a štyria Ukrajinci, zajatci, v komore. A potom prišli bomby.
„Neprial by som nikomu prežiť niečo podobné,“ hovorí starý pán. Keď teraz vidí v televízií nejaké nepokoje, je mu nepríjemne. „Vojna je hrúza. Keby mala prísť ďalšia, svet by sa už asi načisto vytúkel.“
Spev a odrazu rachot a ticho
Ľudmile Tarbajovej sa vždy, keď príde udalosť na myseľ, tlačia slzy do očí. „Bola som vtedy prváčka. Sedeli sme v triede, mali sme hudobnú výchovu. Spievali sme My sme smelí vojaci. Pani učiteľka nám hrala na husličky. Bolo veselo. Ďalej už neviem, čo sa stalo. Bolo asi desať hodín,“ hovorí pani Ľudmila.
Prebrala sa neskôr pod troskami. „Videla som také svetielka, ale nevedela som, čo to je, čo sa stalo. Potom som zase upadla do bezvedomia,“ spomína si ďalej.
Lavice ako záchrana
Ľudmilka sa prebrala, až keď ju už niesli rodičia na rukách. „Naša záchrana boli vysoké lavice. Drevené hrady zo stropu sa na nich zachytili a tlaková vlna nás šupla pod ne. Ale nie všetkých. Tí, čo sedeli na kraji, nemali to šťastie. Zahynuli. Poznačilo nás to však na celý život. Niekto má aj rany na tele a všetci na duši,“ hovorí s plačom stará pani.
Dodáva, že keď vidí v televízii niekde správy o vojnovom konflikte, najviac ľutuje deti. „Zažila som hrúzu vojny a je to hrozné. Učila som potom v škole a chodili sme so žiakmi na bojové filmy. Po celý čas som prestála za dverami. Nemohla sledovať také niečo, ožívali vo mne spomienky.“
Spomienky
Pani Tarbajová nikdy nezabudne na svojich kamarátov a učiteľov. „Vždy v ten decembrový deň som chodievala so svojimi deťmi, ktoré som učila, k pamätníku, aby sme položili kvietky a zapálili sviečky. Aj som im porozprávala. Spomienky sa obnovili a prišli slzy. A deti mi vždy vraveli – Ale veď neplačte, veď my vás máme radi,“ hovorí pani Tarbajová s tým, že aké šťastie majú tieto deti, keď nepoznali vojnu.
Strašnú bolesť priniesla vojna aj rodičom. Bolo hrozné, keď vyťahovali spod trosiek telíčka detí. Pri škole tiekol vraj potok. Po bombardovaní sa voda v ňom údajne miešala s prachom a krvou.
Ako to bolo s bombami
Eva Vysúdilová z obecného úradu hovorí, že v dedine bola cez vojnu jednotriedka. „Škola stála, ako je kostol, hneď oproti, je tam pamätník,“ vysvetľuje Vysúdilová s tým, že v obci neprebiehali nejaké boje, v podstate bol pokoj.„Podľa pamätníkov tejto udalosti išlo o angloamerické spojenecké lietadlo, ktoré malo poruchu, a preto chcelo odľahčiť stroju zhodením bômb na Šedovie lúky v Udiči. To je trochu ďalej od školy, aj obce. Tri z nich však zasiahli aj školu,“ hovorí Vysudilová.
Dodáva, že podľa iných zdrojov pôvodne boli vraj bomby určené pre zbrojovku v Považskej Bystrici a nepresný zásah poškodil školu. Je tiež možné, že cieľom bombardovania bolo likvidovať gestapo, ktoré sídlilo vo vedľajšej budove postihnutej školy. Nemci totiž v obci boli a vedľa školy v rodinnom dome mali vraj štáb gestapa.
