PAPRADNO. Ako povedal uvádzač Patrik Kaprálik, osudy ľudí treba vraj zaznamenať, aj to, ako žili. Aby sa nezabudlo, čo dali svetu a svojim potomkom. Vystihol tak význam regionálnej postupovej súťaže a prehliadky folklórnych skupín, ktorá sa konala v kultúrnom dome v Papradne.
Všetkým sa prihovoril krásnym papradnianskym nárečím, a tak bolo ľahšie vhupnúť odrazu do atmosféry, ktorá vládla kedysi pri sťahovaní na salaše, zbieraní byliniek, driapaní peria, kopaní zemiakov, počas šibákov či na dedinskej zábave.
Všetky staré tradície ožívali na javisku vďaka desiatim folklórnym kolektívom. A bolo ozaj veselo.
Ako bývalo na muzike v Praznove
Praznovanka na podujatí oslávila 35. výročie svojho vzniku. V živej pamäti mali ešte svoje prvé vystúpenie a súťažnú prehliadku z roku 1983.
Vekové rozpätie ľudí v súbore je naozaj široké. Od dvadsať po osemdesiatštyri rokov. Tak, ako to bývalo aj v Praznove na muzikách.
Začínala vždy v nedeľu podvečer. Najprv prišli dievky, potom aj mládenci. Keď nakŕmili statok, prišli aj starší ľudia, skôr pozorovať, kto s kým tancuje, ako krepčiť. Neraz sa stalo, že dievka tancovala s mládencom, ktorý jej nebol veľmi po vôli alebo niekomu z rodičov a hneď bol oheň na streche. Atmosféru takejto dedinskej zábavy sa snažili zachytiť vo svojom pásme členovia folklórnej skupiny Praznovanka.
„Za dávnych čias, keď nebol ešte kultúrny dom, ani žiadne iné miesto, kde by sa mohli stretávať mladí ľudia pri zábave, stretávali sa v jednej chalupe, kde žili dvaja starí ľudia. Mali už vtedy dlážku, v ostatných chalupách bola len udupaná zem. Išlo o povestné muziky u Zborovanov,“ vysvetlila Oľga Tomanová.
V Prečíne chodili do krčmy
Podobný námet si pre svoje pásmo plné hudby, spevu, tanca a humorného slova zvolila aj Limbora.
V Prečíne bývali zase muziky v krčme a boli to povestné muziky u Imricha. „Starší členovia súboru si pamätajú ešte muziky u neho. Na základe ich spomienok sme urobili toto pásmo. Založené je hlavne na tanci, ale nesmú v ňom chýbať ani humorné situácie a scénky. Vychádzali sme aj z príhod z dávnej minulosti, ktoré si ľudia pamätajú. Takže ide o prekáračky, občas aj bitky, vtipné rečňovanky,“ priblížil pásmo Limbory Radoslav Orávik.
Nuž a za viaceré aspoň jedna vtipná príhoda. Tancoval mládenec s dievčinou a zrazu sa mu dostala do nosa nepekná vôňa. Tak prestal tancovať a vybral sa preč. Ona ho však späť schmatla do tanca so slovami: „Čo sa dzívaš. Kej som prdla, tak som prdla, len ma vrc.“
Čo sa ušlo pri oprašovaní
Všeličo bolo veru počuť aj vidieť tiež na takých driapačkách peria. Tak, ako to predviedla spevácka skupina Udičanka.
Okrem možnosti zaspievať si, zatancovať či popozerať dievčence, poohovárať kadekoho, či popočúvať staré príbehy, boli tu aj iné príležitosti. „Chlapci keď oprašujú dievčence od perečiek a kostrniek, tak to robia detailne a všetky časti tela vyoprašujú. Pierka boli vzácne, muselo sa okolo nich čistúčko a veľmi opatrne a bola tak jedinečná príležitosť, trochu si šiahnuť. Je jasné, že dievky na to reagujú a mládenci im zase vracajú,“ prezradila jedna z členiek Udičanky.
A tak je pásmo aj o kadejakých dvojzmysloch, ktoré patrili k atmosfére A to keď napríklad odzneje: „Kebys dala, ja by som, kebys dala, dal by som.“
Šibačiari a huncútstva s Emíľom
Papradňania si pri príprave svojho pásma povedali, že to musí byť také silno ich. Išli preto po špecifickej papradnianskej tradícii.
„Je jediná na Slovensku, aspoň teda, čo ja viem. Neviem, že by sa to niekde inde zachovalo. Ide o obdobie od Kvetnej nedele až po Veľkonočný pondelok. Začína chodzením po máji. Dievčatá chodili s krkoškou, jedľovou halúzkou, ktorú ozdobili po domoch, spievajúc jednu svojskú veľkonočnú pieseň,“ priblížila pásmo Podžiaranu Lenka Jandušíková. Pieseň spievajú len jednohlasne. Skôr akoby ju skandovali, než nôtili. Ľudia im za to dávali vajíčka.
V pásme pokračujú členovia súboru ďalšou papradnianskou vychytávkou. „Inde chodievali masky len na fašiangy, ale u nás aj na šibáky. Prezliekali sa šibačiari, chodili po domoch a vymýšľali huncútstva. Mali so sebou handrovú bábiku Emíľa a s ním veru všeličo vyvádzali. Veľakrát sa okúpali aj v rieke,“ hovorí Lenka.
Dodáva, že staré babky dali folkloristom aj fotky, aby všetko originálne zabezpečili. Okrem tanca, piesní a huncútstiev nechýbali v pásme vtipné dialógy.
Hnilá kaša
Všelijaké zaujímavosti z čias dávno minulých a krásne piesne, zaujímavé tance, ale aj kadečo iné pripomenuli vo svojich vystúpeniach aj členovia iných súborov.
Hnilá kaša deťom náramne chutila.
Napríklad spevácka skupina Dúbrava z Jasenice v programovom pásme Redikanie. Išlo o chystanie potrebných vecí, a potom presun na bačov, pasenie a hry na lúke pri bačove. Tu sa podávalo aj tradičné jedlo, ktoré chutilo hlavne deťom – hnilá kaša. „Varila sa zo zemiakov, ktoré oziabli, teda omrzli a boli sčernené trochu. Museli sa ošúpať, nakrájali sa na kocky, usušili, pomleli akoby na múčku či prášok. Zmes sa potom varila s vodou. Kaša bola sladká, lebo aj zemiaky boli sladké, a preto deťom chutila,“ prezradila recept na kašu, ktorá sa spomína v pásme, Ľubka Miniariková.
Čo nazývajú homoľou
Od Viery Mučanovej z folklórnej skupiny Strážovanka zo Zliechova sme sa zase dozvedeli, čo to bola homoľa.
„Pri kopaní zemiakov narobená vzdychám, že len sama robím, a potom si budem natierať nohy, aj si vypijem, potom príde kmotra s dolámanou motykou a budeme sedieť a popíjať spolu. Nakoniec prídu aj ostatné ženy z dediny, a že už majú homoľu, len my sme také opustené,“ porozprávala pani Viera.
No a čo to je homoľa? Vraj sladký čas po práci, keď bolo všetko hotové, keď bola robota ukončená. „Napiekla sa zemiaková baba, posedelo, zaspievalo a bolo dobre,“ prezradila iná členka Strážovanky.
Na salaši bylinky a klebety
V pásme folklórnej skupiny Červeňan z Červeného Kameňa bolo veselo, spevavo, ale aj tajomne, keď sa hovorilo o salaši, kde straší. Pesničky sa zachovali vďaka Jankovi Mončekovi.
Ženy zo Žrnovanky z Hornej Marikovej ukázali zase, že sa vedia smiať aj na nerestiach starých báb. Vo svojom pásme Bylinky sa cestou na ich zber zastavia u lamentujúcej gazdinej na priedomí. Tu ich nájdu muži robiť klebety o mladých dievkach.
Vyťahujú, čo by zostalo zabudnuté
Riaditeľka Považského osvetového strediska Daniela Čižmárová informovala, že Nositelia tradícií je celoslovenská súťaž zameraná na zvykoslovné pásma v jednotlivých regiónoch. „Robí sa každé tri, niekedy každé štyri. Ide o autentický folklór založený na tom, čo v ktorej lokalite bolo. Folklórne skupiny si robia dlhodobo výskum, niekedy aj niekoľko rokov. Prezentujú, čo je pre nich zaujímavé. Ide o prepojenie niečoho pôvodného so súčasnosťou. Sme radi, že existuje takáto činnosť. Vyťahuje sa tak na svetlo sveta veľa vecí, ktoré by možno zostali zabudnuté. Je to veľmi záslužná práca,“ zhodnotila Čižmárová.Výsledky
Do regionálnej súťaže a prehliadky folklórnych skupín Nositelia tradícií sa prihlásilo 10 kolektívov. Boli to folklórne skupiny Žrnovanka (Horná Mariková), Praznovanka (Praznov), Červeňan (Červený Kameň), Limbora (Prečín), Strážovanka (Zliechov), Manínec (Podmanín), Podžiaran (Papradno), Javorník (Lúky) a spevácke skupiny Dúbrava (Jasenica) a Udičanka (Udiča).
Porota hodnotila výber materiálu a jeho spracovanie, úroveň interpretácie tradičného folklórneho materiálu s dôrazom na rešpektovanie zákonitostí tradičného spevu, tanca, hudby, zvykov a obradov, tanečných, spevných a rozprávačských príležitostí, zaužívanej etikety a noriem správania, vystihnutie lokálneho charakteru, dramaturgiu, réžiu, využitie tradičného odevu, obuvi, úpravy, rekvizít a scény.
Zlaté pásmo a možnosť postupu na krajskú súťaž získali Praznovanka, Limbora, Manínec a Podžiaran.
Krajská postupová súťaž a prehliadka folklórnych skupín bude v Papradne 20. júna.
