Iveta hovorí, že sa treba stále snažiť byť naozajstným človekom

30.

Nomináciu na ocenenie navrhla Disciplinárna komisia Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek v Bratislave. V návrhu sa uvádza, že patrí k sestrám, ktoré sú oddané ošetrovateľstvu celou dušou a je osobnosťou odborných, morálnych a ľudských kvalít, obdarená osobnou kultúrou a diplomatickým taktom.

S prezidentom Andrejom Kiskom po odovzdávaní ocenení. Veľmi si ho ako osobnosť váži.

Ako sa cítite po udelení Bieleho srdca? Ako to prežívate?

- Čo teraz prežívam, že som bola ocenená a prijatá prezidentom republiky, ktorý je pre mňa veľkou osobnosťou a konečne prezidentom, na ktorého som pyšná, vnímam s veľkým množstvom emócií, som šťastná. Priala by som tento pocit všetkým sestrám v Považskej Bystrici a na celom Slovensku. Status sestry je stále nedocenený a nie je na takej pozícii, ako by si to zaslúžili sestry. A nejde len o finančné ohodnotenie a pracovné podmienky. Čo som za tie roky investovala do vzdelania, práce aj mimo nej, sa mi dnes tak trochu vrátilo. Dostala som odpoveď na otázku, že snaha nebola zbytočná. Moja profesionálna dráha tak dostala iný punc, som spokojná a šťastná.

Čo je Biele srdce?

Biele srdce bolo v roku 1999 oficiálne vybrané ako celosvetový symbol sestier pri príležitosti 100. výročia založenia Medzinárodnej rady sestier. Tento symbol charakterizuje starostlivosť, poznanie a ľudskosť, ktoré sú najobsiahlejšími časťami duše a práce sestry. Zároveň spája a zjednocuje sestry z celého sveta.

Ceny sa udeľujú v štyroch kategóriách – sestra/ pôrodná asistentka v praxi, sestra/ pôrodná asistentka – pedagóg, sestra/ pôrodná asistentka – manažér a mimoriadne ocenenie – Biele srdce.

Ide o prestížne ocenenie, ktorým Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek vyjadruje svoje uznanie. Pozostáva z čestného ocenenia vo forme písomnosti, finančnej odmeny vo výške určenej radou komory a zo šperku – symbolu Bieleho srdca.

Robiť povolanie sestry bolo aj detským snom alebo ste mali celkom iné predstavy?

- Nie, nedá sa povedať, že išlo vyslovene o nejaký môj sen. Keď som sa rozhodovala, kde si podám prihlášku, ako väčšina pätnásťročných som nemala jasnú predstavu. Upriamila ma moja sestra, ktorá je právničkou. Povedala mi vtedy, že sestričky majú takú krásnu uniformu a že sa o všetkých tak starám. A vraj by sa mi to hodilo. A to ma nejako nakoplo. Mohla som s čistými jednotkami ísť kdekoľvek. Rozhodla som sa ale pre zdravotnícku školu. No spomínam si, že som sa ešte pohrávala s myšlienkou byť logopedičkou, ale nakoniec som sestra.

Nikdy ste nezaváhali, neoľutovali svoje rozhodnutie?

- Ale áno, každý občas asi zapochybuje. Táto práca je naozaj veľmi náročná. Po nočných smenách sú sestry labilnejšie a precitlivené. Majú rodinu, deti, musia fungovať a sú pritom strašne unavené. Smeny totiž zanechávajú stopy na človeku, na psychike. Neskôr som sa dostala do pozície, že môžem ľudí viesť. A vtedy dostala moja práca nový rozmer. Patrím totiž k ľuďom, ktorí sa neradi aktivizujú len za seba samého. Rada pomáham druhým. Pre mňa bolo ťažšie presviedčať seba samú, že čo robím, má význam. Ale ak mám potiahnuť iných, je to ľahšie, cítim oveľa väčšiu zodpovednosť, záväzok, a to mi dáva silu.

Podelíte sa rada aj o skúsenosti? Nie je žiadnou zriedkavosťou, ale skôr pravidlom, že profesijne skúsení ľudia alebo nadriadení neradi odovzdávajú svoje know-how.

- Chcem byť vzorom správania aj odbornosti a bola by som rada, keby všetci boli v tom, čo robia, najlepší. No, a ako to môžete od niekoho niečo vyžadovať, ak neukážete cestu? Stretávala som sa s pripomienkami typu – A prečo im to ukazuješ? Prečo im prezrádzaš, veď dnes sú informácie a skúsenosti vzácne? Keď však vysvetlím kolegyni, ako sa dá niečo urobiť lepšie, potom je aj starostlivosť o pacientov dobrá. Nerobia sa chyby a všetkým sa robí lepšie. To predsa teší, keď prídete do služby po niekom, kto zanechá kvalitne odvedenú prácu. Je dôležité, aby sme tvorili dobrý tím.

Aké sú podľa vás podmienky v slovenských nemocniciach? Je jasné, že chýbajú financie, ale je to len o tom?

- Mnohé veci v zdravotníctve nie sú o peniazoch, ale o ochote a snahe byť naozajstným človekom. Napríklad prídu príbuzní do nemocnice k svojmu blízkemu, ktorý odišiel a v miestnosti, kde leží, hrá hudba, horia sviečky. Cítia sa určite lepšie. A netreba na to veľa, len byť tak normálne ľudský. Stojí to len ochotu, dobrú vôľu. A príbuzným to padne dobre.

Ste vedúcou sestrou. Aký ste šéf?

- Som zástankyňou slobody, ale na druhej strane musí byť vytvorený systém. Možno až prísny, ale každý musí vedieť, čo má robiť a kedy. Aby bola práca rovnomerne rozložená medzi ľudí. Nie že jeden sa narobí a druhý sa vezie. Myslím, že aj práca nad rámec kompetencií a slušnosť sa človeku skôr či neskôr vždy vrátia. Prísny vedúci pracovník musí však rozmýšľať aj srdcom a po sociálnej a ľudskej stránke musíte vedieť vypomôcť, keď si to situácia vyžaduje. To predpokladá počúvať, počúvať a zase len počúvať ľudí okolo seba.

S manželom a dcérou.

Nevplýva nasadenie v práci, psychická záťaž, veď predsa sa stretávate aj s ťažko chorými, často nevyliečiteľnými stavmi, na váš rodinný život? Nenosíte si problémy aj domov ?

- Žijem touto prácou, je aj mojím hobby. Je jasné, že doma musia mať pochopenie. Som veľmi vďačná manželovi aj dcére, lebo veľakrát chodím domov až večer. Myslím však, že sa to dá zvládnuť, len treba chcieť a zabojovať. Stihnem navariť aj upratať a aj koníčky. A potom, treba vedieť správne určiť, čo je kedy dôležité. Nehovorím, že sa vždy darí. No a čo sa týka psychiky, snažím sa nechať emócie z pracoviska na pracovisku. Niekto si myslí, že sme chladní, profesionálne deformovaní, ale nie je to tak. Veľakrát sa mi stane, že keď si spomeniem na niektorých pacientov, tlačia sa mi slzy do očí. Upokojuje ma však vedomie, že som sa snažila pre každého človeka urobiť maximum, čo sa dalo. Dokonca získate trochu nadhľad nad vecami, ktoré niektorí ľudia považujú za naj problémy. Keď vidím ťažko chorých, trpiacich ľudí, pomyslím si, že môžem byť vďačná za to, že behám, lietam, som spotená a unavená z práce. Veď čo by oni za to dali. A vtedy sú mnohé starosti malicherné.

Viem, že otvorene prejavujete svoje názory na niektoré boľačky zdravotníctva. Za postoje, ktoré ste vyjadrili pri presadzovaní práv sestier, prišli problémy aj postihy. Neoľutovali ste, že sa angažujete?

- Stále sa držím hesla – Odpúšťaj a na nepriateľa mysli v dobrom. To ma drží nad vodou. Za vyše tridsať rokov mojej profesionálnej práce som zažila všelijaké situácie, problémy a nedorozumenia v zamestnaní. Napriek tomu ma to neodradilo a nedonútilo meniť postoje. Nezazlievam nikomu nič, stále idem ďalej.

Čo vás najviac poteší v súvislosti so zamestnaním?

- Vďačnosť ľudí. Raz som bola u veštice a tá mi povedala, že vidí nad mojou hlavou strašne veľa anjelov. Vraj to ešte nezažila. Nevedela čo robím. Za ten čas, čo robím sestru, som bola pri odchode mnohých ľudí. Snažila som sa vždy, aby odchádzali z tohto sveta v pokoji, dôstojne. Takže možno držia niekde hore nado mnou ochrannú ruku.

Profesijná charekteristika

Začiatky profesijnej kariéry Ivety Pospíšilovej sú datované od roku 1982 v Považskej Bystrici ako sestry pri lôžku pacienta. V manažérskej pozícii pôsobí viac ako 15 rokov. Je vedúcou sestrou Oddelenia paliatívnej starostlivosti, interným audítorom a členom Etickej komisie NsP Považská Bystrica.

Aktívne sa zapája do organizovania vzdelávacích akcií pre sestry na miestnej a okresnej úrovni svojimi aktívnymi prednáškami. Je externou lektorkou Slovenského červeného kríža v Považskej Bystrici pre odbornú prípravu opatrovateliek pre prax u nás i v zahraničí.

Vyučuje aj študentov na SZŠ v Považskej Bystrici a pôsobí ako podpredseda sociálnej komisie mesta.

Je dlhoročnou členkou a jednou zo zakladateliek Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek, jedno volebné obdobie bola prezidentkou regionálnej komory, tretie volebné obdobie je členkou Disciplinárnej komisie pri SK SaPA v Bratislave.

(DP)