Kiapeškári sa už desaťročie zoznamujú so životom Slovákov žijúcich mimo našich hraníc. Navštívili viaceré oblasti v niekoľkých krajinách. Vybrali sa aj do Chorvátska.
Od oprát k pivu
Verili by ste, že majiteľom najväčšieho pivovaru v Chorvátsku, ktorý ostal v chorvátskych rukách, je tamojší dolnozemský Slovák? Volá sa Ivan Komak a jeho korene sú na Kysuciach.
Keď Ivan Komak z Jelisavca dovŕšil 13 rokov, nasledujúcich 18 mesiacov nechodil do školy. Nie, nebol lenivý. Naopak. „Zomrel mi otec, brat robil v Nemecku a ja s mamou aj s dvoma sestrami by sme nemali z čoho žiť, keby som nezobral do rúk otcove opraty. Bolo to tak doslova, lebo otec náhle zomrel, keď zvážal na koňoch drevo z Baranej...,“ vysvetlil Kiapeškárom po absolvovaní prehliadky jeho pivovaru v Osijeku. „Mali sme 10 hektárov zeme, na ktorej bolo treba siať aj žať, a popritom som s našimi koňmi ešte hotovil na predaj drevo.“
Urastený Slovák s pevným hlasom, ktorý sa hrdo hlási ku svojim koreňom, základnú školu napokon predsa len dokončil. No hneď na to sa zamestnal pri koňoch na Rybniaku, teda vo veľkom rybníkarstve neďaleko jeho slovenskej dediny Jelisavac.
Vstával pred šiestou a zaspával po polnoci, aby si urobil vodičák a popri robote zmaturoval. Nasledovala dvojročná vojenčina, pol roka práce v Nemecku, a potom sa zamestnal v osijeckom pivovare ako pomocný robotník.
A potom sa stal majiteľom
Už ako jeho majiteľ zamestnáva dvesto ľudí a svojho „Osiječkeho piva“ ročne uvarí 120-tisíc hektolitrov. Pritom nikdy si nekúpil nové auto a sám si ročne odšoféruje okolo 90-tisíc kilometrov. „Ušetrené peniaze radšej venujem na futbal v Jelisavci,“ povedal o svojom v podstate slovenskom futbalovom klube VIHOR (víchor). Klub má v znaku okrem chorvátskej červenobielej šachovnice aj slovenské trojvršie s dvojkrížom a Ivan Komak vo svojom pivovare zamestnáva siedmich hráčov tímu.
Ale život pivovarníka nebol jednoduchý. Pivovar, založený v roku 1697, kúpil v roku 1992, neskôr oň na deväť rokov prišiel. Po nekonečných súdnych ťahaniciach ho získal späť. Hovoril o politických tlakoch aj o tom, že byť Slovákom a zároveň sa dostať dopredu v inonárodnom prostredí, býva niekedy viac, ako ťažké. Filozofia tohto nezlomného Slováka je však založená na odpúšťaní – a na jeho úprimnej viere v Boha. „Treba mať vždy hlavu hore a kráčať dopredu,“ rozlúčil sa s Kiapeškármi Ivan Komak, ktorý je aj honorárny konzul Slovenska v Chorvátsku.
Chceli obnoviť futbalové priateľstvá
Kiapeškári z Malých Ledníc, teda Vladimír Hucík, Jozef Lednický, Peter Sádecký a Pavol Vitko už navštívili Slovákov v Poľsku, Srbsku, Rumunsku, na Ukrajine či v Maďarsku.
Stretnutie po rokoch.
Na ostatnú cestu do Chorvátska so sebou zobrali aj niekoľkých hostí. Hlavne, už vyše 70-ročného ročného Jána Čelka. Prečo? „Preto, lebo malolednická telovýchovná jednota Iskra Malé Lednice mala v osemdesiatych rokoch minulého storočia družbu s futbalistami z vtedy juhoslovanskej slovenskej obce Jurijevac. „Viacerým seniorom, ktorí túto družbu vtedy nadviazali, sme chceli sprostredkovať opätovné stretnutie,“ uviedol Vlado Hucík, autor zámeru.
Nechýbali spomienky, ale ani slzy
Z trojice seniorov napokon kvôli zdravotnému stavu mohol vycestovať len jeden. Návšteva bola predbežne, prostredníctvom jediného telefonického hovoru Pavla Vitka a tamojšej matičiarky Angely Majdišovej, dohodnutá iba na podvečernú polhodinku. Na sedem Maloledničanov však čakal v klubovni novovybudovaného objektu tamojšieho miestneho úradu a telovýchovnej jednoty (ku ktorej výstavbe pomohla aj Slovenská republika) viac ako tucet domácich a bohaté pohostenie.
„Janko môj, kamarát môj, žiješ?“ objal Jána Čelka pán Anton Flori Jančič. „Tonko, čo ja, ale ty že žiješ!!!“ objali sa dávni kamaráti a po lícach im stekali slzy. Ján Čelko pritom myslel nielen na dávne priateľstvo, ale aj na bratovražebnú vojnu, ktorá v deväťdesiatych rokoch zachvátila Juhosláviu. „Zlatko a Števo Kolárik aj Milan Fakič padli,“ dodal smutný Tonko Jančič.
Keď však slzy obschli, Jurijevčania spomínali, ako zavítali na futbalový turnaj do Malých Ledníc a ako si Ledničania užívali krásne priateľské dni v Jurijevaci.
Kúpala sa Katarína
Jožko Lednický vytiahol harmoniku a spoločne nôtené pesničky pokračovali tancom. „Od Ledničanov sme sa pred 30 rokmi naučili pesničku Kúpala sa Katarína a spievame ju dodnes,“ usmiala sa tajomníčka tamojšej Matice slovenskej Andela Majdišová.
K spevu sa pridali aj muži. Veď v tejto dedinke s 300 obyvateľmi pôsobí v miestnom slovenskom folklórnom súbore až 32 detí a 15 dospelých. Tón spoločenského života v obci pritom do značnej miery udáva so 75 členmi práve Matica Slovenská. „Veľmi, naozaj veľmi budeme radi, ak sa nám po troch desaťročiach podarí obnoviť priateľstvo a družbu s našimi dávnymi kamarátmi v Malých Ledniciach,“ avizoval predseda jurijevackej Matice Fraňo Drga.
A ešte niečo. Jurjevčania sa od Ledničanov kedysi naučili hrávať na ozembuchu. Lenže ten jediný, čo od nich mali ešte z polovice osemdesiatych rokov, zlomili pri fašiangových slávnostiach. Teraz si môžu s ním opäť vyhrávať. Od Kiapeškárov dostali nový.
Slovákov ubúda
Slovenská menšina v Chorvátsku sa formovala v 18.a v 19. storočí v rámci sťahovania obyvateľstva z preľudnených a chudobných severných krajov Uhorska. Najmä z dnešných slovenských Kysúc a Oravy. V 19. storočí bol jej počet asi 30-tisíc. V roku 1900 sa k Slovákom na území dnešného Chorvátska prihlásilo 17 342 ľudí, v roku 1948 ich bolo 10 097 a podľa posledného súpisu obyvateľstva z roku 2001 iba 4753.
Slavko Kurtek, sprievodca Kiapeškárov medzi chorvátskymi Slovákmi, však hovoril možno až o dvojnásobku: „Niektorí sa už prihlasujú k Chorvátom, lebo je to jednoduchšie. Najmä tí zo zmiešaných manželstiev. Zároveň veľa mladých odchádza do zahraničia, vrátane Slovenska, pretože aj náš región postihol značný hospodársky úpadok a práce je málo,“ poznamenal bodrý Jelisavčan a celoživotný futbalový funkcionár.
Z Jelisavca, najslovenskejšieho sídla v Chorvátsku, kde je z 1400 ľudí asi 900 Slovákov, študuje až desiatka dievčat a chlapcov na Slovensku, vrátane jeho vnučky. No napríklad 16 mladých robí v Belgicku. Ako však dodal Vladko Hulák, predseda miestnej Matice Slovenskej, jej členmi je 230 Jelisavčanov, z ktorých je 70 detí a mládeže. No a v ľudovom súbore spieva a tancuje 120 detí aj dospelých. Slovenský život tu teda pokračuje.
Knihy a pampúšiky
„Máme spolu 250 žiakov a z nich 120 chodí aj na slovenčinu,“ uviedla Branka Kanderová, učiteľka slovenčiny v Základnej škole Ivana Brníka – Slováka v Jelisavci. „Ste skvelí, veľmi pekne ďakujeme,“ potešila sa pani Branka a jej kolegyňa Džurdžica Ivanovičová, vedúca školskej knižnice, keď im Kiapeškári odovzdali desiatky slovenských kníh, stovky časopisov a kopu rôznych drobných darčekov, určených pre detské školské súťaže.
Pampúšiky v Jelisavci chutili.
Podobne si uctili matičiarov v Jurijevaci, mládežníkov vo folklórnom súbore v Jelisavci alebo Múzeum Slovákov v Našiciach. Najväčšou odmenou pre nich bol úsmev, poďakovanie v slovenčine a v škole v Jelisavci dokonca aj voňavé pampúšiky od usmiatych učiteliek. To však iba na okraj, pretože naši krajania v ktoromkoľvek kúte sveta si najviac vážia záujem o ich život zo strany Slovákov z krajiny, kam siahajú ich korene.
Ak budete mať chuť vyraziť do Chorvátska, je dobré vedieť, že táto krásna krajina nie je iba jadranské pobrežie či malebné ostrovy, ale sú to aj ostrovčeky pulzujúceho slovenského života. Tamojší Slováci vydávajú knihy aj svoj časopis Prameň, organizujú výstavy, súťaže, kultúrne večery či folklórne festivaly. Mimochodom, v polovici augusta bývajú v Jelisavci tradičné Dni Slovákov a druhý októbrový víkend sa uskutoční stretnutie slovenských folklórnych skupín v Jurijevaci.
