POVAŽSKÁ BYSTRICA. Veľa zaujímavého sa hovorilo o pôsobení inštitúcie aj z dávnej histórie budovy, kde sídli. História domu je spojená aj s rodinnou tragédiou, ktorú priniesla ideológia nenávisti počas vojny.
Jednou z mála budov, ktoré sa zachovali v Považskej Bystrici z čias mohutnej socialistickej výstavby až do súčasnosti, je budova, kde sídli Považská knižnica. Nejaký ten rôčik nemá len dom, kde sa nachádza, ale aj samotná inštitúcia. Oslavuje tento rok okrúhle výročie existencie – 90. rokov.
Menšia oslava
Považská knižnica zorganizovala pri príležitosti osláv podujatie pre zamestnancov, súčasných aj bývalých a priateľov knižnice, s ktorými sa zamestnanci stretávajú takmer každý deň či už v centrálnej knižnici v meste, alebo v pobočkách. Išlo zatiaľ o komornejšie podujatie a v septembri pripravuje knižnica veľkú akciu v Základnej umeleckej škole M. R. Štefánika v Považskej Bystrici.
Nemôže sa dočkať pokračovania
Na podujatí oceňovali aj najlepších čitateľov. Boli medzi nimi deti aj dospelí. „Veľmi často chodievam do knižnice. Najčastejšie si požičiavam knižky o grázlikovi Gabovi. To sú také veľmi smiešne príbehy,“ prezradil tretiak Tomáš Janota, že sa mu páčia Gabove šibalstvá.
Požičiava si však aj iné knihy, napríklad o Harry Potterovi: „Som zatiaľ pri piatom diele,“ povedal Tomáš a prezradil, že číta veľmi rád. „Stáva sa mi, že sa nemôžem dočkať, keď skončím pri nejakej zaujímavej časti, kedy sa k čítaniu budem môcť vrátiť,“ prezradil ešte Tomáš.
Ženské romány, história a Filan
Olejníková Oľga bola ďalšou ocenenou, ale už z radov dospelých čitateľov. „Teraz sa mi páči všetko od Evity Urbaníkovej. Ide o príbehy z dnešnej doby o mladých ľuďoch.
Stálym spolupracovníkom knižnice je aj Pavol Mikuš.
Od Táne Keleovej-Vasilkovej mám tiež všetko prečítané a mám rada aj historické a životopisné knihy z čias rakúsko-uhorskej monarchie. Teším sa aj na každú novú knižku Borisa Filana,“ prezradila pani Olejníková. Z jeho vystúpenia naživo v kine Mier však nebola až taká nadšená. „Chýbali mi tam napríklad nejaké hudobné vstupy. Trošku to bolo smutné,“ dodala.
Víťazí literatúra faktu
Pavol Mikuš, ktorého už mnohí obyvatelia pasovali za odborníka na históriu Považských strojární, to sa mimochodom týka aj našej redakcie, si požičiava skôr literatúru faktu a rôznu tlač. „Zamerané sú na históriu a ekonomické veci, ktoré sa dotýkajú mojej záujmovej činnosti, ktorú robím, a to mapovaniu vývoja a histórie Považských strojární,“ povedal pán Mikuš s tým, že knižnica má 90. rokov a strojárne sú o niečo mladšie.
„Knižnicu založili v roku 1925 a strojárne o štyri roky neskôr. Potom sa prelínala celá tá história fabriky aj s činnosťou knižnice. Knižnica bola napríklad aj u nás v dome kultúry. Ale aj Považské strojárne mali technickú knižnicu. Bola veľmi dobrá. Škoda, že ona neoslavuje takéto výročie,“ skonštatoval Pavol Mikuš.
Zaujímavosti z histórie
Návštevníci podujatia sa mohli dozvedieť počas prednášok zamestnankýň aj veľa zaujímavostí z histórie knižnice, a tiež informácie o tom, ako sa budova prerábala. „Knižnica sídli v budove, ktorá bola postavená v roku 1900 bratmi Milchovcami, ktorí boli židovského pôvodu. Zachovala sa, chvalabohu, až do súčasnosti, nepodarilo sa ju zničiť,“ povedala Andrea Smolková z Považskej knižnice.
Dodala, že bratia Milchovci boli známi výrobcovia bryndze v okrese a pripravovali ju práve v prízemných priestoroch budovy. Prevádzky však mali aj v miestach, kde je teraz parkovisko. „Tam bol dvor, a tiež budova, kde mali rôzne miestnosti, kancelárie, strojovňu a priestory, kde sa bryndza sušila. Róbert Milch dostal živnostenské oprávnenie na výrobu v roku 1936 a ich produkt rýchlo expandoval. Bryndza bola vraj veľmi dobrá. Pochvaľovali si ju aj v Rakúsku a existuje aj záznam o reklame tejto bryndze v novinách z 30-tych rokov 20. storočia,“ vrátila sa do minulosti Smolková.
Nešťastný koniec
Rok 1941 bol pre židovské obyvateľstvo v meste nešťastným rokom. „Dňa 21. júla sa konala prezentácia v Považskej Bystrici, kde bolo židovské obyvateľstvo, väčšinou muži od 18 do 50 rokov, donútené dostaviť sa. Tu sa určovalo či budú práce schopní, alebo neschopní. Ak boli práceschopní, posúvali ich do sústreďovacích táborov a mali akú-takú šancu na prežitie,“ hovorí Smolková.
Tí, ktorí boli uznaní za práce neschopných, boli v podstate odsúdení na smrť. „Zo 61 Židov bolo za práce neschopných uznaných deväť. Bol medzi nimi aj Róbert Milch. Odtransportovali ho. Kam, to žiaľ, nevieme,“ uviedla nešťastné udalosti zo života rodiny Smolková.
Pol roka na to prešla budova pod štátnu správu. Vo februári 1941 bola živnosť na výrobu bryndze Róbertovi Milchovi zrušená. „Koncom októbra už rodina v dome nebývala. Do priestorov sa sťahujú rôzne štátne úrady. Knižnica sa do priestorov domu dostala až v roku 1977,“ doplnila Smoklová.
Iné sídlo a výstavba
Lokálpatriot mesta a spisovateľ Milan Belás hovorí, že má dokumenty aj fotografie od rodiny. Spolu s Pavlom Mikušom aj inými priaznivcami knižnice pomáhal zamestnancom mapovať históriu inštitúcie.
V súvislosti s tým, či sa rodina nepokúša získať majetok späť, Belás vysvetlil, že nemala možnosť. „Zákon o vrátení majetku sa na nich nevzťahoval,“ vysvetlil Belás s tým, že potomkovia sa vrátili do Považskej Bystrice a zaujímali sa o to.
Milan Belás si pamätá aj na to, kde sídlila knižnica predtým, než sa nasťahovala do domu Milchovcov. „Teraz je knižnica vedľa vojenskej správy. Za vojenskou správou však bol miestny národný úrad a tam sídlila kedysi. Teda v priestoroch, ako je dnes vstup do podchodu popod hlavnú cestu. Bola to tiež nádherná stará budova s balkónom, ktorú však po úpravách zničili. Krásne portály a priečelia sa stratili. Budova prestavbou strácala na hodnote,“ spomína si Belás. Dodáva, že mesto malo, ak si dobre pamätá, 17 budov, ktoré boli zapísané ako kultúrne dedičstvo. „Takmer nič sa nezachovalo,“ konštatuje Belás.
Oproti rodnému domu
Štúrova ulica, kde sídli knižnica, bola aj rodnou ulicou Pavla Mikuša. „Náš dom stál na druhej strane cesty ako je knižnica, v miestach, kde je teraz podchod. Aj našu rodinu postihlo búranie. Snažil som sa dopátrať, ako bol postavený náš dom a kedy asi a popri tom som sa dozvedel aj nejaké informácie o knižnici,“ prezradil pán Mikuš.
Budovu, kde teraz sídli knižnica, si dobre pamätá ešte z minulosti. „Cez uhlopriečku som pozeral na ňu z okien nášho domu. Je dobré, že sa budova zachovala, asi bola architektonicky najvzácnejšia, i keď tu boli aj iné vzácne domy,“ spomína si Mikuš.
