Miro Baláž svoju lásku k motorom a autám využíva doteraz na rôznych súťažiach ako aktívny jazdec autoslalomov a pretekov do vrchu.
Ako ste sa dostali k súťaženiu?
– Asi to vo mne tlelo odjakživa. Odmalička som sa motal okolo motorov. Po maturite na považskobystrickej priemyslovke v roku 1979 som sa rozhodol, že budem policajt, nakoľko v Bratislave zakladali nový policajný útvar „Linka 158“, neskôr PMJ (pohotovostná motorizovaná jednotka), kde potrebovali dobrých vodičov. Prijali ma a pracoval som tam až do roku 1995, kedy ma na vlastnú žiadosť prijali na nové pracovisko úradu na ochranu ústavných činiteľov. Práca vodič-ochranca bol môj životný sen. Absolvoval som tu množstvo kurzov jazdenia doma i v zahraničí na najlepších autách na trhu a mal som tú česť byť osobným vodičom veľkému množstvu známych osobností, ako napríklad prezident SR Michal Kováč. V roku 2007 som o zzdravotných dôvodov odišiel do výsluhového dôchodku. Keď som sa ako-tak zotavil, začal mi volant chýbať. Vtedy som zistil, že firma PRORACING organizuje súťaž v autoslalome na bratislavskom letisku. Rozhodol som sa jej zúčastniť. Z 527 jazdcov na identických štyroch autách AUDI Sportback som skončil na 15. mieste. Na „ochranke“ sme mali autoslalom povinne, niekoľko hodín mesačne v rámci výcviku, a priznám sa, nenávidel som ho. Teraz mi však napadla myšlienka, stať sa slalomárom. Kúpil som si protipól veľkých limuzín, najmenší VW Lupo GT a začal som sa zúčastňovať amatérskych slalomov. O rok som autoslalom PRORACING na Audi vyhral, a to mi otvorilo cestu k pretekaniu, dokonca v teame PRORACING. Spolu so slalomom som začal jazdiť aj preteky do vrchu, no už aj s licen-ciou pretekára.
Na štarte.
Čo považujete za najväčšie úspechy vo svojej doterajšej pretekárskej kariére?
– Najviac si cením práve to moje prvé víťazstvo na PRORACING autoslalome zo 441 jazdcov na identickom vozidle. Tu mali všetci rovnaké šance. Potom si veľmi cením v roku 2014 získanie titulu majster SR v autoslalome sk. S-1600, 2. miesto v absolútnom poradí a majster strednej Európy v skupine produkčných áut. V pretekoch do vrchu som v rokoch 2010 a 2011 získal titul majstra SR.
Je pretekanie náročný šport?
- Motošport je všeobecne veľmi nákladný šport, ale autoslalom sa dá zvládnuť aj bez sponzorov. Auto je nové, už vo výrobe je stavané na pretekanie, a tak nehrozia nejaké opravy, pokiaľ mu ja nejako neublížim na trati nejakou nehodou. Zatiaľ sa mi darí nehodám vyhýbať. Klop, klop, klop. Dobré pneumatiky robia výsledky, a tie najviac zvyšujú náklady, ale zatiaľ aj to zvládam. Veľmi veľa času zaberie administratíva ku každému preteku, a to je moja ďalšia výhoda, že som dôchodca, a tak všetko stíham vybaviť sám.
Čo všetko musí ovládať súťažný jazdec?
– V prvom rade ovládať kompletnú stavbu svojho auta. Keď niekde niečo zabúcha, zapíska, musí to vedieť diagnostikovať. Tým, že moje auto je nové a už v továrni je stavané na preteky, tak stačí ho po pretekoch umyť a prehliadnuť. Ne-chcem robiť reklamu, ale za päť rokov pretekania s twingami stačilo na nich len meniť motorový olej.
Čo je pre vás najväčším zážitkom pri jazde?
– Súčasné auto, posledná evolúcia Renaultu Twingo RS-Cup, má veľmi dobré brzdy a vlastne celý podvozok. Baví ma brzdiť na poslednú chvíľu a prejsť meraný úsek čo najčistejšou stopou. Toto sa páči divákom pri trati, a keď moju jazdu pri návrate ocenia potleskom, tak viem, že to stále za to. Moja hlavná výhoda je, že s twingom sa presúvam na preteky po vlastnej osi, a tak ho mám stále v „sebe“, na rozdiel od jazdcov, ktorý si auto na preteky dovezú na vozíku.
Ako túto záľubu vníma rodina? Kto je najväčším fanúšikom?
– Celá rodinka žije mojím pretekaním, no najväčší fanúšik je môj päťročný vnúčik Mirko.
Máte radi rýchlu jazdu aj v civilnom živote?
– I napriek tomu, že rýchlu jazdu mám v žilách, v dnešnej prehustenej cestnej premávke sa snažím jazdiť predpisovo a hlavne defenzívne. Sú úseky ciest, ktoré si vychutnám, ale v prvom rade kladiem dôraz na bezpečnosť.
Obľúbené twingo.
Boli už chvíle, keď ste si povedali, že si za volant už nesadnete?
– Určite boli, aj keď len letmé myšlienky. Spomenúť môžem napríklad na preteky do vrchu v Banskej Štiavnici 2011. Už som bol jasný víťaz vo svojej triede S-1600. Vedel som, že je tam jedna pravotočivá zákruta, ktorá je na konci takého technického úseku. Chcel som ju prejsť bez ubratia plynu. Dovtedy som postupne prechádzal z naťuknutia brzdy až po ubratie plynu. Skúsil som teda neubrať, ale vynieslo ma asi 10 cm mimo zvolenú stopu, kde som nabehol na vlnku, ktorú som si pri pešej obhliadke (mám zásadu, že si každú trať minimálne raz pozriem pešo) nevšimol, a zrejme ju tam zanechalo nákladné auto pri zastavení na rozpálenom asfalte. Táto vlnka twingo nadhodila a zrazu som bol na opačnej strane cesty a za krajnicou, blízko hustého lesa. Len zásada držať plynový pedál v krízových situáciách na podlahe mi zachránila život. Neubrať plyn v „krízovke“ však znamená najazdiť veľa, veľa kilometrov.
A ešte mi napadá na preteku do vrchu Štós, keď malo twingo pár mesiacov. V najrýchlejšom úseku trate predo mňa skočila srnka. Našťastie sme sa navzájom „telepaticky dohodli“ a vyhli sme sa. V obidvoch prípadoch bol potlesk divákov obrovský, čo hneď vyhnalo depresívne myšlienky z hlavy (smiech). Keďže sa mi pretekanie dostalo už hlboko pod kožu, ťažko by som mu, napriek nepríjemným momentom, odolal.
A dostalo sa vám pod kožu aj rodné mesto?
– Ako je už zrejmé, som rodený Považskobystričan. Už roky síce bývam v Bratislave, ale rád sa do svojho rodného mesta vraciam. Nielen na návštevu mamy. Keďže odmalička som bol veľmi aktívny, trénoval som atletiku, cyklistiku, bol som automodelár, turista, lyžiar, mám v Považskej Bystrici veľmi veľa známych, s ktorými sa vždy rád stretnem. No a výstup na Veľký Manín je každý rok moja povinná skúška stavu tela.
Autor: vž
