Malé sokolíky sa objavili na sídlisku v centre mesta. Dravce sa tak ešte viac priblížili pri vyvádzaní mláďat k ľuďom. Na sídlisku Rozkvet v Považskej Bystrici je ich výskyt už dosť veľký, ale to je bližšie k horám aj skalným útvarom.
V kvetináči nerastú kvety, ale vtáky
Rodinka na Strede prijala nezvyčajnú návštevu, určite aj kvôli malému synovi Tomášovi, ktorý má z vtákov na ich balkóne veľkú radosť. Najprv sledovali, ako pribúdajú vajíčka, a potom sa osadenstvu prispôsobili. „Veľmi sme na balkón nechodili, aby sme ich nevyplašili. Postupne si na nás zvykli, ako sme ich dlhšie sledovali cez okno, a tak neskôr, keď nás aj zbadali, už neodleteli,“ hovorí pani domu.
Po asi štyroch týždňoch sa vyliahli z dvoch vajíčok mláďatká. „Boli krásne, malinké, bielunké. Rodičia sa pri nich striedali, vždy jeden zháňal potravu a druhý bol v hniezde. Je to veľká udalosť v našej rodine. Vždy, keď sa vraciame domov, prvé, čo bežíme k oknu, aby sme zistili, či sú sokoly ešte u nás a ako sa majú. Keď vyletia, bude nám za nami aj smutno,“ dodáva mladá žena. Zjari vraj často počuli ich škriekanie a sú pyšní, že zahniezdili práve u nich.
Chytí tú myš do pazúrikov
Pre Lenkinho syna Tomáša pripravili dravce nádherné prírodné divadlo, ktoré veľmi rád sleduje. „Sadne si na kraj kvetináča, chytí tú myš do pazúrikov a zohýba sa pre ňu, aby s ňou kŕmil malé aj seba. Pozorujem ich každú chvíľu, vlastne skoro furt,“ hovorí s neskrývaným vzrušením v hlase Tomáško.
Je to podľa neho veľmi pekný vták a aj malinké sú krásne. „Videl som raz takého, keď prišli do školy sokoliari. Vo voľnej prírode ešte nie. Mamina si ho aj odfotila s myšou. Keď vyletia všetky, bude mi smutno,“ dodáva Tomáško, ktorý informoval po vyliahnutí o šťastnej udalosti všetkých známych a tiež pani učiteľku.
Čoskoro vyletia, krúžok nemajú
Mláďatá už za niekoľko týždňov dosť podrástli, majú teraz sfarbenie ako rodičia a hniezdo môžu každú chvíľu opustiť. „Zatiaľ sú stále tu,“ informovala ešte minulý týždeň pani Lenka. Pýtali sme sa, či si na nožičke u vtákov nevšimli krúžok s tým, že môže ísť o sokoly, ktoré vyrástli na jednom z balkónov na Rozkvete a tie pozná celý svet. Príbeh ju zaujal. „Bolo by to fajn, ale, žiaľ, krúžok som si nevšimla.“
Dobré bývanie
Balkón Jaroslava Ševčíka na sídlisku Rozkvet obývajú sokolie rodiny už pravidelne niekoľko rokov. „Myslím, že tu na Rozkvete môže byť tak päť až šesť párov. Viem aj o troch hniezdach na balkóne, ale asi je ich aj viac. Majú u nás dobré podmienky, sme na kopci, teda na vyvýšenom mieste, blízko sú lúky, polia aj les,“ hovorí Jaro.
Winnetou a sokolíky
Svojim opereným obyvateľom dáva Jaro už aj mená. „Tento rok bolo päť vajíčok a vyliahlo sa aj päť mláďat. Ale tri prišli na svet naraz v jeden deň a, žiaľ, v čase veľkých horúčav. Mama nedokázala všetky dostatočne chrániť pred slnkom a jedno sa dehydrovalo a zomrelo. Nasledujúci deň zomrel Pierre Brice, herec, ktorý stvárnil postavu Winnetoua. Tak dostalo meno po ňom,“ hovorí perličku Jaro.
Ostatné sokolíky dostali mená napríklad po anglickej princeznej, ktorá sa narodila nedávno do kráľovskej rodiny či osobnostiach známych z aféry odhaľovania dokumentov o sledovacích aktivitách amerických či britských tajných služieb. Ušli sa im však aj mená po slovenských ochranároch a ochranárkach.
Tento rok išlo podľa Jara všetko akosi veľmi rýchlo, balkón na Rozkvete už sokoly opustili. „Potravy mali veľa, lebo je sucho a hlodavcov je dosť. Zvieratá nemali problém, veľmi rýchlo dospeli,“ hovorí Jaro.
Žeby tu mali aj tlačové centrum?
Na Jarovom balkóne majú pustovky už stálu základňu a možno aj tlačové centrum, z ktorého sa šíria správy o dobrých podmienkach pre život na považskobystrických balkónoch. „Rád by som vedel, veru, či je v iných hniezdach nejaká stopa po jedincoch, ktoré vyleteli z nášho balkóna. Sú totiž krúžkované. Selekcia je totiž veľká, lebo z desiatich vyliahnutých mláďat sa ďalšieho roka dožíva len jedno.“
Stále prekvapia, sú svetové celebrity
Keby sa na jeho balkón už dravce nevrátili, nebola by to vraj tragédia , ale Jarovi by bolo určite ľúto. Je totiž veľký zážitok pozorovať život týchto zvierat z takej blízkosti. „Stále ma niečím prekvapia, každý rok mám nové zaujímavé postrehy z ich života,“ hovorí.
Vyvádzanie mláďat na považskobystrickom balkóne sledujú už roky vďaka kamerám, ktoré tu umiestnili ochranári aj ľudia na všetkých svetadieloch. „Tento rok to bolo napríklad Kongo, Alžírsko, Maroko, Severná Amerika, Srí Lanka, India, Pakistan,“ konkretizuje Ševčík. Ľudia tiež nahlasujú vyliahnutia. Najvzácnejšie je vždy prvé. „Teraz sa ozval ako prvý človek z Kalifornie, ktorý sa narodil v Moskve. Ale ozvala sa aj jedna pani z Popradu, ktorá tvrdila, že bola skôr, ale pripojila sa na inú stránku,“ konkretizuje Jaro.
Šikovnému stačí slamka a má hniezdo aj samičku
O balkón na Rozkvete prejavili však záujem aj iní vtáčí obyvatelia. „Vlani tu zahniezdili mesiac predtým, než zvykli priletieť sokoly, hrdličky. Nechcel som ich vyháňať. Bolo to inak zaujímavé. Vtáčik, samček, doniesol už do pripraveného hniezda jednu jedinú slamku a obydlie bolo ich,“ hovorí Ševčík s tým, že išlo o určitý druh rezervácie a tiež chcel tento šikovný borec isto presvedčiť samičku, že ho postavil sám.
Tŕpol, ako sa dohodnú
Na druhý deň už boli v hniezde dve vajíčka, ale len z jedného sa vyliahlo mláďa. „Tŕpol som, ako sa so sokolmi dohodnú. Dal som sem pre istotu aj druhé hniezdo, ale nečakané stretnutie malo nakoniec dobrý koniec,“ spomína si Ševčík.
Cyklus vyvádzania mladých u hrdličiek bol totiž oveľa rýchlejší, ako u sokolov. Do mesiaca už mláďa aj vyletelo. Päť dní predtým, než sa to stalo, však už prileteli sokoly a hniezdo intenzívne oblietavali. „Hrdličie mláďa bolo asi nútené bez väčších skúšok lietania, domov opustiť. Počul som aj buchot a mláďa som už potom videl len sedieť na streche,“ hovorí Jaro.
Sú chránené, držali stráž
Odchov mláďat na balkónoch sídliska Rozkvet nie je naozaj už ničím nezvyčajným. Pred približne ôsmimi rokmi mohla zaujímavé prírodné divadlo sledovať aj rodina Adamčíkovcov. Ich deti držali dokonca stráž, aby nikto ich operencom neubližoval. Našli sa totiž vraj aj ľudia, čo po nich strieľali.
Mária Abfelová zo Správy Národného perku Veľká Fatra hovorí, že sokol myšiar je na Slovensku chránené zviera. Ak sú ľudia ochotní ho na balkóne tolerovať, naskytne sa im počas niekoľkých mesiacov úchvatné prírodné divadlo. „Ak by však prekážal, treba sa obrátiť na štátnu ochranu prírody, ktorá má miestne pracoviská v každom väčšom meste,“ hovorí Abfelová. Dodáva, že dravce nám však pomáhajú, majú totiž určite aj sanitárnu funkciu. „Počas výchovy mláďat spotrebujú veľké množstvo drobných hlodavcov, myší aj potkanov,“ vysvetľuje Abfelová.
Pohľad odborníka, ornitológa
Ornitológ Ján Topercer hovorí, že trend rozširovania sa sokolov myšiarov (pustoviek) do miest u nás zaznamenávame už najmenej od 50. až 60. rokov 20. storočia.
Tlačíme sa im do rajónovSprávanie dravcov je len reakciou na inváziu človeka. „Málokto si ale uvedomuje, že v nie malej miere platí aj opak. Nielen pustovky sa rozširujú do miest, ale aj mestá, zvlášť sídliská, sa rozširujú do pôvodných biotopov pustoviek,“ hovorí Topercer. Hniezdenie na balkónoch, vo výklenkoch a iných panelákových dutinách nie je preto podľa neho už nič mimoriadne niekoľko desiatok rokov.
Iné druhy sú zriedkavé
V mestách môžeme nájsť aj iné dravé vtáky, avšak ani zďaleka nie tak často. „Vyššie populačné hustoty ako v satelitných sídliskách mávajú však pustovky v historických centrách väčších miest. Okrem nich chytá takéto „meštianske maniere“ už len málo iných dravcov. Veľkým mestám a ich hojnej potravnej ponuke, najmä mestským holubom, občas neodolá väčší a vzácnejší sokol sťahovavý a okrajovo ani ešte vzácnejší sokol rároh. Kedysi aj v ľudských sídlach hniezdil, dnes už u nás vyhynutý príbuzný pustoviek – sokol bielopazúravý. Iné dravce by som z takejto príchylnosti k ľuďom predbežne nepodozrieval,“ skonštatoval ornitológ s tým, že neráta občasné zálety za potravou.
Zo sov zablúdia do miest, ak vôbec, len dva viac-menej vzácne druhy. „Konkrétne môžeme naraziť na fešandu plamienku driemavú v kostolných vežiach a sugestívne „záhrobne“ volajúceho kuvika v niektorých poľnohospodárskych dvoroch,“ hovorí Topercer.
Prečo to robia
Častejšie zahniezďovanie pustoviek v mestách môže súvisieť podľa prírodovedca s tým, že mestské prostredie im ponúka vyššie a v rámci roku stabilnejšie úrovne potravných i iných zdrojov, vďaka čomu tu mestské populácie zostávajú aj cez zimu. „Má to však súvis aj s odovzdávaním sociálnej informácie medzi pustovkami o úspešných hniezdeniach mestských „pionierov“. Lebo čo do produktivity hniezdenia, teda podielu zdarne vyvedených mláďat na 1 pár a ich ďalšieho prežívania, sú mestské pustovky prinajmenšom také úspešné ako ich mimomestskí súkmeňovci,“ dodáva Topercer.
(DP)
