STARÁ TURÁ. Pred piatimi rokmi poskytol Ondrej Jajcaj našim novinám po niekoľkých týždňoch kontaktovania šokujúcu spoveď muža, ktorý vnikol do stoviek hrobiek významných ľudí. Okrem iných si z hrobov hudobných skladateľov Johannesa Brahmsa a Johanna Straussa odniesol ich vzácne zubné protézy.
Počas ilegálnej práce z hrobov premiestnil do svojej zbierky až 350 ľudských lebiek alebo ich fragmentov. Pre mnohých je psychopat, sám sa považuje za správcu obrovského množstva ľudských lebiek a zubných protéz. Niektoré zo vzorne uskladnených a zakonzervovaných lebiek Jajcajovej zbierky dnes dominantne figurujú na plátnach jeho olejových a akrylových malieb.
Muž, ktorý sa zamiloval do vrbovských kopaníc, hradu Branč a do oblasti Myjavy a Starej Turej, sa pravidelne vracia k priateľom, pokračoval po piatich rokoch pre naše noviny v odkrývaní svojich ďalších aktivít. Mnohým čitateľom z nich budú behať po tele zimomriavky a naskakovať husia koža. Tak, ako sa dá očakávať od človeka, ktorý sa už roky pohybuje na hrane zákona a polícia je v súvislosti s jeho menom stále v strehu.
Považuje sa za správcu lebiek
Do hrobiek začal chodiť už v štrnástich rokoch. Hrobky cintorínov v Bratislave, Prahe, Viedni, Paríži a iných európskych veľkomestách pozná po rokoch desivých exkurzií v najsmutnejších útrobách zeme lepšie ako ulice rodného mesta. Ak mu dáte nálepku vykrádač hrobov, odpovie vám, že je výskumník. Aj vyšetrovateľom na bratislavskej polícii prízvukoval pred ôsmimi rokmi, že je správcom lebiek. Tvrdí, že hovoril iba pravdu.
Unikátnou zbierkou niekoľkých stoviek zubných protéz a lebiek sa podľa jeho slov podujal zachrániť históriu zubnej protetiky. Dnes ho už chladné útroby obrovských hrobiek až tak nelákajú. Neodradila ho možná nákaza cholerou v niektorej z ilegálne otvorených hrobiek?
„Prestal som s vnikaním do hrobiek, už sa mi nahromadilo dosť materiálu. V ukončení mojej práce figuruje i opatrnosť, únava zo stereotypu a okolnosť, že dnes už neexistujú nevybrakované hrobky,“ hovorí Jajcaj. Takmer štyri stovky „ulovených“ lebiek velikánov i bežných ľudí sú dnes ideálnym základom k jeho extravagantnej výtvarnej činnosti.
Lebky inštaluje na obrazy trinásť rokov
Svoj vo svete ojedinelý a pre mnohých neprijateľný výtvarný štýl spája s kritikou ľudskej nepokory a smeruje ho ku kritike snobov. „Lebky pochádzajú zo starých hrobiek. Hrobky si zriaďovali väčšinou bohatí a významní ľudia, ktorí si skoro vždy mysleli, že sú niečo viac. Že sú elita a akísi nadľudia. Z toho prostredia som čerpal. Neskrývam i kritický zámer zosmiešniť ľudskú nafúkanosť,“ tvrdí Ondrej Jajcaj. Lebky na jeho obrazoch pochádzajú väčšinou zo začiatku minulého storočia, v menšej miere z 19. storočia.
Jajcaj ich do svojho výtvarného prejavu začal vkomponovávať už pred trinástimi rokmi. „Ide o to, že na masu ľudí je nereálne pôsobiť ro-zumným argumentom. Priemerný človek je v zajatí veľkého množstva ideologických indoktrín, ktoré mu do hlavy nastrkali úspešní manipulátori,“ pokračuje. Proces tvorby jednotlivých artefaktov posiatych lebkami považuje za vopred premyslený a dobre zacielený.
Lebky na obrazoch spojil so životom zosnulých
Šokujúce Jajcajove olejomaľby sú úzko späté s konkrétnou lebkou zosnulého. Presne vie, komu lebka na jeho obraze patrí a podľa toho oživuje pestrými farbami veľkorozmerné plátna. Morbídne pôsobí fakt, že pozná meno zosnulého i rok, v ktorom naposledy vydýchol. Stál pred ním na náhrobnej doske, keď prenikal k posledným zachovaným ľudským pozostatkom. Takmer na všetkých Jajcajových obrazoch korešponduje znázornená profesia a život s lebkou človeka, ktorému patrila. „K lebke farára som primaľoval Nový zákon. K lebke astronóma ďalekohľad a obraz s lebkou zosnulého lekára som spojil s lekárskymi inštrumentami,“ vysvetľuje autor malieb.
K lebke z hrobu nemeckého vojaka zabitého v 1. svetovej vojne v roku 1917 primaľoval uniformu, strelnú zbraň i sanitku, odvážajúcu vojaka do poľného lazaretu. Sarkasticky na obraze figuruje náznak cintorína, na ktorom nemecký vojak po zásahu projektilom napokon skončil. Lebky nemeckých veľkostatkárov syna a otca vsadil do rozľahlej krajiny s koňom v popredí.
Spracoval už 47 ľudských lebiek
Pre niekoho odstrašujúci a desivý, pre iného šialený a pre ďalších zberateľsky príťažlivý umelecký materiál netradičného charakteru. Jajcaj svoje obrazy v zahraničí už aj vystavoval, niektoré skončili ako dary v súkromných zbierkach právnikov, politikov, umelcov i lekárov na mnohých kontinentoch. „K dnešnému dňu som výtvarne spracoval 47 ľudských lebiek. Obrazy som rozdal prostredníctvom liberálnych mecenášov a umelcov,“ prízvukuje. Darovanie obrazov realizoval vždy na pôde ambasády štátu, ktorého právna legislatíva jasne rozlišuje vo veci nakladania s ľudskými ostatkami. „Povedané jednoducho, existujú štáty, kde občan nie je iba robot na prácu, ktorý poslúcha a bojí sa,“ podotýka Ondrej Jajcaj.
Obrazy oficiálne neponúka, záujemcovia o jeho tvorbu stále pribúdajú. Nemaľuje ani na objednávku. Tí, ktorí o obrazy majú záujem, sa musia prispôsobiť jeho bohatej ponuke.
Jajcajove obrazy sú už po celom svete
Ak si myslíte, že obraz s lebkou by si doma na stenu nikto nezavesil, ste ďaleko od pravdy. Jajcajove obrazy majú mnoho sympatizantov.
„Začiatkom 90. rokov som odvážne skúmal v Paríži i vo Viedni. Tieto cintoríny poskytli plejádu všeobecne známych historických a svetoznámych postáv. A tak lebky aplikované do výtvarna sú žiadané,“ potvrdzuje tvorca obrazov. Potentáti boli vždy jeho cieľovou skupinou pri výbere hrobiek. Podľa jeho slov mapoval históriu protetického zubného lekárstva, hľadať opravený chrup u chudobných ľudí by bolo z jeho pohľadu nelogické a neprinášajúce poznanie v tomto odvetví. „Moje obrazy putovali už aj do Izraela, Latinskej Ameriky, Hamburgu, Stuttgartu, Prahy a ďalších končín celého sveta. Končia najmä v súkromných zbierkach,“ hovorí Jajcaj. V jednom prípade obrazu znázorňujúceho žehnajúceho biskupa spracoval okrem lebiek aj články ľudskej ruky. Obraz s kostičkami prstov skončil v súkromnej zbierke v hlavnom meste našich českých susedov.
Do farieb pridal popol zosnulých
Pred prípravou obrazu ošetruje a konzervuje jednotlivé lebky nevyhnutnými prípravkami. „Najviac používam rôzne laky a formaldehyd,“ hovorí. Pri výtvarných nápadoch a tvorbe, ktorú mnohí považujú za zvrátenú, neváhal autor použiť aj ľudský popol. Pri maľovaní vytypované farby zmiešal s popolom zosnulého a nanášal ich na plátno.
„Miešanie ľudského popola s farbami nie je nič nové. Vzdelanejší výtvarníci a kunsthistorici to poznajú z prostredia starej Číny,“ poúča Jajcaj. Sám však svoj výtvarný prejav nepovažuje za nič výnimočné.
„Na svete sú doslova miliardy ľudských lebiek. Nie je to žiadna senzácia,“ apeluje. Pri pohľade na jeho obrazy s na plátno nainštalovanými rozpílenými lebkami so zachovanou frontálnou časťou i čelusťou sú jeho slová iba ťažko akceptovateľné. Na záver Jajcaj ponúka zaujímavú myšlienku.
„Úcta patrí k životu. Prehnane uctievať ľudské ostatky súvisí pravdepodobne s výčitkami svedomia. Často sa nevieme za života kultúrne správať k svojim najbližším, a tak potom, po ich skone, donekonečna leštíme náhrobky. Je to groteskné, smutné a hlúpe,“ skonštatoval Ondrej Jajcaj.
