Nedeľa, 23. september, 2018

Majú najväčší hudobný nástroj, teraz už aj sochu

Na bartolomejskom jarmoku v Lúkach bola vernisáž výstavy k zápisu trombity do nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Tradíciu bude pripomínať aj socha, ktorú nainštalovali pred obecným úradom.

Lúčanskí trombitáši pri soche, ktorá bude strážcom tradície. (Zdroj: Bernadetta Pitoňáková)

LÚKY. Zápis trombity do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska si pripomenuli aj na tradičnom jarmoku v Lúkach. Na vernisáži výstavy, ktorú nainštalovali na obecnom úrade, sa oficiálne poďakovali ľuďom, ktorí im pomohli pri zápise.

Nápad a uskutočnenie

S nápadom zapísať trombitu prišiel Igor Dundek, jeden z mladších trombitášov. „Išli sme raz z vystúpenia a počul som, že zapísaný bol horehronský viachlasý spev. Vtedy mi napadlo, prečo nezapísať aj našu trúbu,“ prezradil. Trombitu nielen majú, hrajú na ňu a vyrábajú ju, ale majú aj priamych potomkov výrobcov tohto nástroja. Vzácnym zdrojom bol v tomto smere hlavne Milan Mičkalík aj širšia rodina Mičkalíkovcov.

Jaroslav Kubánik si spomína, že odrazu zavládla obrovská eufória. „Všetko okolo nástroja bolo treba zdokumentovať.“ Sondovali nielen v obciach Púchovskej doliny, ale aj v Púchove, kde boli bratia Vrábľovci. „Oni boli tiež pokračovateľmi starých harcovníkov Mičkalíkovcov,“ hovorí Kubánik. Veľmi pomohla aj návšteva u dnes už nebohého Milana Húževku, ktorý bol jednak trubačom spolu s Vrábľovcami a tiež mal ako spisovateľ vzácne podklady. Postupne sa podarilo sústrediť pre komisiu, ktorá rozhodovala o zápise, všetko potrebné.

Celý proces bol náročný. Problém bol hlavne s fotografiami, tie staré nevyhovovali. „Ale kde zoženiete niečo kvalitnejšie, keď ani pán Plicka nemal v 50. rokoch takú techniku, ako je dnes, a čo už potom iní fotografi,“ hovorí Kubánik. Mali fotografie, ale pre prezentáciu potrebovali aspoň 15 v lepšej kvalite. Nakoniec sa ich podarilo upraviť tak, že vyhovovali a doplnili ich ešte ďalšími zábermi z vystúpení v súčasnosti aj z výroby trombity u Mira Štefánika.

Podpora iných trombitášov zo Slovenska

Podporiť prišli do Lúk kamarátov trombitášov aj folkloristi z rôznych častí Slovenska, ktorí hrajú na tento hudobný nástoj. Ľubomír Janec z fujarového tria Hlohoveckí fujaristi povedal, že je dobré, ak sa akýkoľvek nástroj dostane na svetlo sveta aj inak a spopularizuje sa. „Je to určite aj zatraktívnenie kraja, v ktorom sa to vyskytuje,“ dodal. Ísť s trombitou na zápis do Unesca bude podľa neho ťažké. „Sú to nástroje, ktoré sú pre Slovensko naozaj charakteristické, ale vyskytujú sa aj inde,“ hovorí. Trombitášom z Lúk, ak sa pustia touto cestou, však určite budú držať palce a pomôžu.

Ľubomír Párička prišiel z Martina. „Je úžasné, čo sa im podarilo. Mám trombitu od Mirka Štefánika, ale aj od nebohého Jara Vrábľa. Je to úžasný nástroj s nádherným zvukom,“ povedal. V každom prípade by mali chlapi z Lúk podľa neho skúsiť preraziť aj do Unesca. „Trombity majú aj inde, ale naša je celkom iná. V podobe, v akej sa vyrába, je jedinečná.“

Emila Trgyňu, umeleckého vedúceho folklórnej skupiny Hájiček z Chrenoveca-Brusna, teší, čo sa podarilo. „Aj my v našej folklórnej skupine využívame trombity a pastierske rohy. Je to ohromné spestrenie programu, aj keď zaznievajú na konci a na začiatku. Sme radi, že sa to rozmáha po celom Slovensku,“ vyjadril sa Trgyňa k zápisu trombity. Verí aj v pokračovanie. „Hrať sa snažíme na Slovensku ľudovo, starosvetsky. Aj preto treba skúsiť aj Unesco,“ dodáva s tým, že aj on robil výskum po salašoch a radi pomôžu.

Reakcie ľudí na výstave

Martina Beťáková z Lúk si myslí že zápis je veľký úspech. „Som pyšná, že práve Lúčania prišli s takouto iniciatívou a podarilo sa to. Výborné je tiež, že sa trombita ako nástroj zachovala a je záujem, aby sa tradícia udržiavala ďalej,“ prezradila.

„Fandíme tomuto zámeru celá rodina. Dúfame, že budú úspešní aj pri zápise do Unesca,“ povedala Mária Mičkalíková.

Peter Savčin z Lysej pod Makytou ani nevedel, čo sa Lúčanom podarilo. „Veľmi im to prajem, sú šikovní.“ Myslí si, že trombita si zápis zaslúži a určite by si zaslúžila aj zápis vyššie. „Je to veľmi zaujímavý nástroj, ktorý charakterizuje aj našu dolinu.“

Uznanie vyjadrili aj návštevníci spoza hraníc. „Je to veľmi významné pre obec, dolinu, ale aj Slovensko. Ako, to ukáže naozaj až čas,“ povedal Ján Podešva zo Zlína.

Zaslúži si to obrovskú vďaku

Starosta Lúk Ján Behro hovorí, že je radosť vidieť a počuť lúčanských trombitášov na pódiu a povedať si: Toto sú moji. Zápisom sa im podaril podľa neho významný kúsok. Nech bolo akékoľvek podujatie, stavanie mája, slávnosti, zabíjačka, volali členov Javorníka trúbiť aj spievať, mužov aj ženy. „Vždy prišli. Samozrejmosť. Je to ako manželstvo. Máš ženu doma. Funguje odvez, dovez, urob. Tiež samozrejmosť. Zrazu musí ísť do nemocnice a zisťujeme až vtedy, o čo sme prišli. Všetko si preto zaslúži obrovskú vďaku,“ hovorí Behro.

Veľký strážca tradície

Na jarmoku čakalo ľudí pred obecným úradom aj jedno doslova veľké, alebo skôr vysoké prekvapenie. Má pripomínať trombitášsku tradíciu. Ide o tri a pol metra vysokú sochu trombitáša. Jej autorom je Miloš Húževka zo Zbory, ktorého sochy sú už vo viacerých obciach Púchovskej doliny. „Prišiel za mnou Igor Dundek s myšlienkou, že by chcel sochu v nadživotnej veľkosti. Dohodli sme sa. Bola to robota asi na týždeň, ale to nerátam nátery,“ prezradil rezbár. Strom si zaobstaral Igor zo Záriečia. Je to topoľ a priemer bol asi sedemdesiat centimetrov. „Robilo sa z neho dobre, len vyhladiť ho bol trochu problém,“ hovorí Miloš Húževka. Žartom ešte dodáva, že trombitáši v Lúkach už nebudú mať len najväčší nástroj, ale teraz hádam už aj najväčšiu sochu v okolí.

No ad for you