Teta Karolína si rada spomína na vianočné sviatky z jej detstva. Bývalo skromne, no slávnostne, pokojne aj veselo. Ľudia sa tešili inak ako dnes, keď zasadnú k televízorom.
Prípravy
Už keď prišiel december, robili dievčatá ozdoby, ruže k Božskému srdcu a ľalie k Panne Márii. Boli z papiera. Tiež salónky, v ktorých boli obalené orechy. Špeciálnou vianočnou ozdobou bol pestrofarebný ovos. Každé semiačko obaľovali staniolom inej farby. „Kedz na kycičku zasvjecilo svetlo, pekňe meňila farby,“ spomína si pani Karolína.
Piekli sa aj oblátky. Na fare mali „kľješče“, tie im vždy požičali. Nepieklo sa však tak, ako teraz, ale pekne nad ohňom, lebo nebola elektrina. V rodine malej Karolínky to bola väčšinou práca jej nevlastnej sestry, ktorá bola staršia. Špeciálne oblátky piekli aj pre kravu či iný dobytok. „Do tých dala áj patružľenu,“ vysvetľuje teta.
Zemiaky boli vždy pre Korolínku
Na „Posňí dzeň“, ako hovoria Štedrému dňu v Papradne, bolo treba škriabať zemiaky. Babka Karolína si spomína, že toto bola, žiaľ, väčšinou jej práca. „Bolo nás moc a trvalo to duho,“ vysvetľuje. Keď počula – No, Karoľa, choj si naber jakých chceš zemákvo, aj najhrubších, aby si ľen chytro naškrobala, – vedela teta Karolína, že si veru dlho pri hrncoch posedí.
Ani poriadnej mašinky na škriabanie podľa nej nebolo. Len taký nepodarený škrabák, ktorý volali zajbák. Vždy sa však tešila, keď robili slávnostnú večeru. Pripravovali všetko spolu, celá rodina.
Aj stromček bol iný
Stromček vyzeral tiež celkom inak ako teraz. Nestál, ale visel zo stropu. „Boly na ňom svječky na pripínaňje, orechy, jabúčka, salónky áj ruže,“ spomína si pani Karolína.
Hrnčeky a nočné odriekanie
Predtým než si sadli k sviatočnému stolu, museli ešte urobiť niekoľko tradičných úkonov. Dnes sa už podľa tety pramálo zachovávajú.
„No dzjevky, čiľ si dajce hrnčeky na okno,“ zvykol dievčatám zaveliť otec. Pod jedným bola vreckovka, pod druhým prstienok a pod tretím pátričky. A keď prišli z „ucjerňe“, z polnočnej omše, čakali, čo nájdu. Ak to bol prstienok, už sa mali vydať, ak pátričky, ešte sa museli modliť, aby sa tak stalo a keď kapesník, znamenalo to, že sa prespia. Otec, samozrejme, vždy dievčatám hrnčeky, ktoré boli úplne rovnaké, poprehadzoval, takže išlo o zaujímavú lotériu. V ten deň im prikazoval ešte iné veci. „Kec pvoce z ucjerňe, umýce sa sväcenú vodú.“ Po ceste domov sa mali ešte modliť sto otčenášov a sto zdravasov. Domov to mali z kostola z dediny veru dosť ďaleko, asi hodinu, lebo bývali mimo, na Podžiari. Modlitby mali čas odriekať.
Čudo z papradnianskej mláky a iné príbehy Čítajte „Chvoscíkvo“ sa nezbavil
Tato asi veľa odsledoval od svojej sestry a potom odovzdával zvyky ďalej. Jeho dievčatá museli napríklad hádzať pred sviatočnou večerou topánkou do dverí. Tak sa dalo vraj zistiť, ktorá pôjde z domu. Keď bola prstami otočená do izby, znamenalo to, že sa dievča nevydá. Keď bola ku dverám, vždy tato povedal žartom, že už sa dcér strasie.
„Mädziľi sa“ aj kľučky, aby sa vraj chytil nejaký muž, budúci ženích. „Aľe chycil sa veždy tato, ľebo šól prvý,“ hovorí so smiechom teta. Vedel potom vždy povedať: „No chvoscíky moje, ja sa vás ňestrasem.“ A bolo veselo.
Hryzenie jabĺk a smeti
Iný zvyk si vyžadoval väčšiu trpezlivosť a dodržiavanie pravidiel. Od Lucie do Štedrej večere bolo treba hrýzť jabĺčka. „Každý dzeň trochu,“ vysvetľuje teta s tým, že dojedali na sviatok a dávali pozor, z ktorej strany započujú ľudskú vravu alebo spev. Na tú sa potom mali vydať. Aj keď bol dom na sviatky vždy vyupratovaný, museli dievčatá znovu zametať. Nie pre čistenie, ale pre niečo celkom iné. Pri vynášaní smetí museli počúvať, z ktorej strany pes šteká. Aj takto sa dalo zistiť niečo o vydaji.
Videla ho bez hlavy
Teta Karoľka si spomína aj na jeden špeciálny zvyk, ktorý vyskúšala žena od nich z dediny. Tá chcela vedieť, či sa vydá za chlapa, ktorý sa jej páčil. Niekto jej povedal, že si to môže vyveštiť, ak bude od Lucie až do Štedrého dňa nosiť jednu košeľu. Potom na sviatok ju mala pred večerou mlátiť cepami v humne. Ak sa jej vraj zjaví chlap na koni s hlavou, vydá sa. Ale ak bude bez hlavy, veru zostane na ocot.
„Áj išla mlácic a ňje dobré veru vidzela,“ spomína si teta Karolína. Zjavil sa chlap bez hlavy. Strašne sa naľakala, cepy hodila na zem a utekala preč. A nakoniec sa vraj ani nevydala.
Najprv k zvieratám
Pred slávnostnou večerou na Štedrý deň sa chodilo vždy najprv do maštale. Bola to otcova záležitosť a asistovala mu práve Karolínka. Otec robil všetko, čo bolo treba a dcérka mu svietila lampášom Mal so sebou vždy oblátok, chleba, svätenú vodu a trochu čečiny. „Vodú kolom-dokola vykropil chalupu, maštaľ,“ spomína si stará pani. Na dvere maštale robil potom ešte krížik z medu, aj každej krave či iným zvieratám, ktoré chovali, urobil krížik a dal im zajesť oblátky.
Stôl a „snopek“
Mama zatiaľ pripravila stôl. „Na každý roh dala bochňík, cesnek a orech. Na prostrjedek veždy peňjaze a pácerky,“ spomína si teta Karolína. Chleba, aby bolo dosť poživne, cesnak mal zabezpečiť dobrého zdravia a všetko malo byť poriadne ako orechová škrupina. Keď vošli dnu, otec priniesol „snopek zbožia“, čo odložil ešte v žatve, a hneď aj spustil. „Pochváľen buc, Pán Ježiš Kristus! Ščascitujem vám na tyto vjanočné svjatky, aby vám dal Pán Boh zdravja, ščascja, hojného Bošského požehnáňja. Na statečku rozmožeňja, na dzjetkách potešeňja ...,“ začne teta Karolína spomínať, ako otec vinšoval. Mama mu ptom za vinš poďakovala.
Fajnový likér, aký nemali
K sviatočnému stolu si otec sadal v peknej vyšívanej košeli, mal aj obrúčku, lebo inak ju šanoval. Mama si obliekla kroj a čepiec, alebo si len mašľou prekryla vlasy. Aj deti si museli dať pekné šaty. Na prípitok bolo víno alebo pálené. Fajnovejšie pitie nebolo. Aj keď na jedno si teta pamätá. „To sme išľi na Sviatky k sestriným bratancom, boľi už mládzenci. Kúpený maľi hruškový ľikér. Beda, já som to ňichdý ňemala, a bola bych to áj sama vypila, také to bolo dobré,“ usmieva sa teta.
Znamenie v okne
Keď sa večeralo, do okna ľudia postavili sviečku. Znamenie pre iných, že neslobodno vyrušovať. Keď zhasli, mohla ísť do domu návšteva.
Pod stolom a drobné
Ani počas večere sa nezabúdalo na statok. „Pod stolom ból hrotek a tam mama preň ze šetkého odložiľi,“ opisuje ďalší zvyk teta. Pred večerou sa pomodlili, každý dostal medový krížik na čelo, po peniažku. Ten potom musel nosiť v peňaženke, aby v nej mal vždy dosť.
Cesta do kostola
Keď už sa nesvietilo v oknách, ľudia sa poschádzali a chodilo sa po chalupách asi do pol jedenástej. Potom išli všetci spolu do kostola. „Rokycím. Vyše koľjen sňahu,“ hovorí teta. Ale chodili touto cestou aj do roboty, tak sa dalo prejsť. Bol vyšliapaný chodník. Ani svietiť si nemuseli. Cestička ich krásne viedla zasypaným lesom. Kráčali v rade jeden za druhým a spievali. Sviatočné aj iné pesničky. „Bóže, to bolo ľen veselo,“ dodáva teta.
Gric
V Papradne chodili aj „betľehonci“ s Gricom, chlapom oblečeným do ovčích koží. Na Podžiari však nie. Ale aj tento zvyk si teta pamätá. Zažila ho neskôr, keď sa presťahovala do dediny. „Malé dzeciská, to sa skovávalo, sa ho veru báli,“ spomína si teta. Dodáva, že mal palicu a na nej zvonce. Občas ňou poriadne zbuchotal. Nikdy však nič neurobil.
Studnička
Na Podžiari zvykli vinšovať deti. Ale až po omši. Ponáhľali sa vždy k studničke, kde stála aj kaplnka (obidve nájdete aj dnes). Zobrali si čečinku a v studničnej vode ju máčali. Potom vykropili dom. Popri tom vinšovali.
Mnohé zvyky teta Karolína dodnes dodržiava. „Snopek“ ovsa má pod stolom vždy.
Na Štefana, teda druhý sviatok vianočný, sa slamou potom viazali stromky, aby mali úrodu a nosila sa aj ľuďom, aby boli zdraví.
Veľký sviatok
Prvý sviatok vianočný, to bola čisto rodinná záležitosť. Nikam sa nechodilo, nesmelo sa. Nič sa nemohlo ani robiť. Len o zvieratá sa ľudia museli postarať, to inak nešlo. Dokonca ani chlieb sa nesmel krájať v tento deň. To by bol veľký hriech. „Porezal sa dopredu, dal na misu a zakryl,“ hovorí teta. Na ráno ho potom jedli s kávou.
Nechodilo sa ani po chalupách. „Náš tato mal hrubú kňihu, Sväté písmo. Tú nám dal a moseľi sme čítac,“ spomína si teta Karolína.
Ľudia sa však snažili pričarovať si šťastie. Mama zvykla doniesť vody zo studne, ktorú mali najbližšie. Dala do nej trochu medu, peniaze a petržleny. „To ba ščasná voda, f téj sme sa umývaľi,“ hovorí teta.
Skromnejšie, ale družnejšie
Na druhý sviatok vianočný, teda na Štefana, sa mohli ľudia navštevovať. „Aľe sa čosi ftedy naspjevalo. Čiľ ňichto ňeprídze, každý má teľevízor. Ale ftedy, bóže,“ vzdychne si teta a dodáva, že všetko bolo iné. Ľudia žili skromnejšie, ale aj družnejšie. Odrazu sa aj nám akosi zacnie a chceli by sme odrazu prežiť jedny Vianoce tety Karoľky.
Príbehy o ľuďoch, ktorí žili v Papradne
Niektoré zo zvykov, o ktorých rozprávala Karolína Kopúniková, sú zachytené aj v publikácii Hori zeľené, vodi studzené. Nejde však len o tie vianočné.
Publikáciu, ktorá zachytáva dedičstvo predkov, uvádzali do života počas hodov, ktoré mávajú v Papradne tak trochu netradične na Ondreja. „Je to príbeh o ľuďoch, ktorí žili v Papradne. O tom, čomu verili, čo varili, ako sa obliekali, liečili, z čoho sa radovali, za čím smútili. Ako si vedeli život aj v tých najťažších chvíľach spríjemniť piesňou, ako držali spolu a pomáhali si,“ prezradila Lenka Jandušíková, umelecká vedúca folklórnej skupiny Podžiaran a jedna z autoriek publikácie. Aj vďaka folkloristom sa zachováva mnoho z tradičného, vzácneho, čo by ste inde márne hľadali, nájdete to len v obci pod vrchmi Javorníkov. Životy jej obyvateľov zvyky a tradície veľmi ovplyvňovali. Sú krásne, tajomné a neopakovateľné. „Je to vzácnosť, dedičstvo, ktoré treba zachovať a odovzdať ho ďalej. To aby sa nezabudlo na korene, z ktorých sme vzišli,“ hovorí druhá autorka Margita Bulíková.
Ilustráciami oživila knižku Katarína Zdurienčíková a graficky ju pripravil Vladimír Šimík. Vydať sa ju podarilo vďaka nadácii jednej banky a podpore obce.
