ILAVA. Magdaléna Kobzová bola v čase, keď prišli do Ilavy ruské vojská ešte študentkou vysokej školy. Mala 21 rokov. Aj ona chodila s viacerými mladými ľuďmi na pole za Ilavu, aby vysvetlili vojakom, čo sa vlastne deje.
Študenti prázdninovali
Magdaléna Kobzová bola v roku 1968 ešte mladučká. Dovŕšila 21 rok a študovala na vysokej škole. Rovnako ako väčšina jej vrstovníkov, ktorí boli rozbehnutí po školách na Slovensku. V auguste však boli prázdniny, čas trávila väčšina študentov doma.
Najprv ho vyzývali, aby cvakal. Neskôr sa báli Čítajte „Boli sme dobrá partia mladých študentov. Skoro ráno mi niekto klopal na okno v ten deň. Kričal, že nás prepadli Rusi,“ spomína si. Nikto tomu spočiatku nechcel veriť. „Boli sme vedení k tomu, že Sovietsky zväz nás oslobodil, že nás ochraňujú. Zdalo sa neskutočné, že by nás prepadli.“
Rozhovory v poli aj kamene pred nemocnicou
Ozbrojené kolóny cez Ilavu len prešli, potom ostali stáť v poli. „Bolo to v miestach, kde je teraz Kaufland,“ dodáva pani Kobzová. Ľudia za nimi chodili. „Vedeli sme po rusky, tak sme im písali listy, vysvetľovali sme situáciu, rozprávali sme sa s nimi. Boli aj smädní a hladní. Ľudia sa s nimi rozprávali väčšinou priateľsky, aby nič nepodnikali,“ hovorí pani Kobzová. Listy od nich vojaci aj zobrali, odpovedali však len na niektoré otázky. „Stále tvrdili, že sú doma na vojenskom cvičení.“
Pred nemocnicou v Ilave sa ich snažili mladí ľudia aj zastaviť. „Postavili sa pred tanky. Mali šťastie, že v nich boli ľudia, ktorí nestrieľali.“
Prišiel o život
Jeden Ilavčan však predsa prišiel v týchto pohnutých rokoch o život. „Nie však u nás. Bol na Detve, na montážach zo závodu v Dubnici, kde pracoval,“ hovorí pani Kobzová. Mal 18 rokov. Pri zhromaždeniach na Detve hádzali do tankov mladí ľudia kamene. Jeden ruský vojak začal strieľať a mladíka z Ilavy postrelil. „Dostal ranu do stehna. Lekárka pomoc
Ján Žitňan: Hviezdu sme zhodili na kopu uhlia Čítajte prišla neskoro, tak na následky zranenia vykrvácal,“ hovorí pani Kobzová, opierajúc sa aj o zápisy v miestnej kronike.
V Ilave bol potom veľký pohreb. Prišlo veľa ľudí zo závodu, kde pracoval aj obyvateľov mesta.
Súdržnosť a neskôr zmätenie, strach
V rokoch 1968 vládla medzi ľuďmi veľká jednota. „Stáli za Dubčekom. Keď prišli ruskí vojaci, ľudia boli zmätení, pomýlení, nechápali to. Nevedeli, čo majú robiť,“ dodáva. Aj jej otec bol rád, keď prišli zmeny v Československu. „Veril Dubčekovi. Nechcel nikdy vstúpiť ako živnostník do nejakého národného podniku. Potešil sa tomu, čo hovoril, že bude môcť robiť ako predtým. Aj o tom mal byť tiež byť socializmus s ľudskou tvárou. Fandil tomu,“ hovorí pani Kobzová. Keď potom prišla invázia, zľakol sa. Bál sa aj o dcéru. „Keď sa dozvedel, že chodím na pole za Rusmi, aj som dostala. Ako 21 ročná. Dnes už chápem, že sa otec bál. Prežil rok 1948 aj nasledujúce roky. Mal strach, čo by mohol priniesť rok 1968,“ dodáva.
Rudolf Gavorník, Ilavčan, ktorého v roku 1968 na Detve zastrelil ruský vojak, má v Ilave hrob. Neskôr sa stal aj miestom pre stretnutia ako symbol protestu proti režimu.
