Ježiškova kaša chutila aj Američanom

Ľubka Jenčíková zriadila v drevenej chalúpke v Dolnej Marikovej, ktorú má po strynke Žmolenke, malé múzeu tradícií. Spomínali sme tu s ňou na Vianoce, ako si ich pamätá z minulosti.

V chalúpke po strynke má Ľubka Jenčíková malú múzeum tradícií. rada porozpráva aj o vianočných zvykoch.

Vianoce a zima v Marikovej (12 fotografií)

Staré marikovské zvyky dodržiavala Ľubka Jenčíková aj keď sa vydala a zachovali sa doteraz. Niektoré rešpektujú aj v rodinách jej detí. Rada ich priblíži aj návštevám v starej chalúpke v Besnom, kde má múzeum tradícií.

Nie listy, ale veršíky Ježiškovi

Ježiškovi malá Ľubka ani jej sestra ako deti nepísali. Od Mikuláša však poctivo odriekali po večeroch špeciálnu modlitbičku. „Príď ty k nám, Ježiško, príď k nám, ale isto. Veď v našej chalúpke vždy býva čisto. Mamička dobrá je, od veľkej radosti v izbičke za stolom, rada ťa pohostí. Len prídi Ježiško, ja ti z lásky za to dám svoje srdiečko, čistejšie nad zlato,“ spomína si pani Ľubka na veršíky z detstva.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Ukrýva veľa pokladov, perličkou je zvodná bielizeň Čítajte

Barborky

Vynára sa tiež spomienka, ako pripravovali s mamou barborky. „Boli to čerešňové vetvičky, ktoré sme odrezali a dali do vázy, aby nám do Vianoc rozkvitli,“ hovorí pani Ľubka s tým, že v tom čase nebývali v kvetinárstvach špeciálne ozdoby.

Robila ich nádherné

Na Štedrý deň vraj boli v rodine malej Ľubky od rána usilovné prípravy na sviatočnú večeru. „Mamička hneď zrána namáčala fazuľu. Miesila tiež cesto na vianočku. Robila ich nádherné. Nadýchané, trojposchodové. S obrovskou láskou a precíznosťou,“ spomína si pani Jenčíková.

Jej sa vraj nikdy taká nepodarila. Je však pyšná, že rovnako dobre ako maminka ich dokáže teraz robiť dcéra. Robili, samozrejme, aj iné koláče dopredu, a mali aj klasické jedlo, kapra a šalát. Nové sa však miešalo s tým, čo sa zachovalo z minulosti.

Naozaj veľmi pôstna

Tradičná bývala aj kapustnica. „Bola v nej len voda z kapusty a sem-tam nejaké páperko z hustého, ktoré ušlo maminke pomedzi prsty, keď kapustu ždímala,“ spomína si pani Jenčíková. Vytlačenú šťavu ešte trochu riedili vodou.

Do polievky sa dávali variť aj huby. Pomimo usmažila mama tiež veľa masla s cibuľkou, išiel sem aj rozdrvený cesnak. Chvíľku nechala zmes dusiť, aby sa chute dobre pospájali a potom ju vliala do kapustnice. „Nič iné do tejto sviatočnej vianočnej nešlo. Bola naozaj pôstna,“ dodáva pani Jenčíková.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Pod hradom museli aj variť šanovne Čítajte

Špeciálna kaša a starý príbeh

Okrem tradičnej kapustnice nechýbala na stole ani Ježiškova kaša. K nej mala mamička malej Ľubky aj starý príbeh o chudobnej vdove, ktorá mala veľa detí. „Keď nemali na Vianoce čo jesť a nevedela, ako by spravila deťom niečo dobré, aby mali radosť, povymetala všetky truhlice. Z každej potraviny našla predsa len ešte trošku,“ tlmočí mamin príbeh.

Všetko, čo chudobná vdova našla, zmiešala a urobila jedlo na sviatočný stôl.

Zloženie a príprava

Do Ježiškovej kaše ide uvarená fazuľa, zemiaky, huby, krúpy z pohanky, sušené slivky. Zmes sa musela veľmi dobre omastiť maslom, v ktorom bola cibuľka a cesnak. „Všetko sa pridávalo v takomto presne stanovenom poradí postupne. Slivky išli ako posledné, lebo inak by sa neuvarili zemiaky. Nemiešalo sa, maximálne sa pridávala voda a kaša sa varila len na miernom ohni,“ pripomína pani Jenčíková.

Keď boli všetky zložky zmesi mäkké, premiešali sa. Nie však veľmi silno, aby vznikla celkom hladká kaša. „Jednotlivé kúsky jedla sa musia dať rozpoznať. Je to naozaj veľmi dobré,“ pochvaľuje typické vianočné jedlo ich rodiny pani Ľubka.

Nakoniec putovala aj za more

Keď začínali na Slovensku po zmene režimu v roku 1989 zahraničné projekty na Slovenku, prišli k nej do rodiny na návštevu manželia z USA. Pani Jenčíková im pripravila toto typické jedlo. „Muž si sadol k stolu, zobral lyžicu a len sa tak v pripravenej porcii pokvedlal, no jesť nezačal. Neľúbilo sa mu to,“ spomína si pani Jenčíková s tým, že kaša vyzerá zvláštne, od veľkej tmavej fazule chytí hnedú farbu. Jeho žena však poznamenala, že všade na svete, kde ich niečím ponúknu, neodmietne a s chuťou sa pustila aj do kaše. Keď skonštatovala, že jedlo je výborné, dal sa do jedenia aj muž. Nakoniec kaša obom veľmi chutila.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Do sobáša ich popchla aj tisícka, sťahovanie bolo pred Vianocami Čítajte

„Keď zo Slovenska odchádzali, ešte sa mi spätne ozvali, či by som im jedlo nepripravila aj pre ďalších amerických priateľov, lebo zo všetkého, čo u nás skúsili im chutilo práve toto najviac.“

Odniesli si tak niekoľko zamrazených porcií kaše, ktorú im navarila Ľubka Jenčíková vo veľkom hrnci.

Chlieb na každom rohu

Na sviatočnom stole v dome, kde malá Ľubka vyrastala, nechýbalo nikdy ani sušené ovocie. Tiež čerstvé jabĺčka, ktoré rozkrajovali. „Pozerali sme vždy na jaderník. Keď zostal po prekrojení kríž, znamenalo to, že v rodine niekto zomrie,“ spomína si pani Ľubka.

Na stole boli vždy aj oblátky, med a cesnak, no a ešte pálené. Ľudia si dali zo všetkého a malo to svoju symboliku. Medu preto aby boli sladkí a dobrí, cesnaku, aby boli zdraví.

„Na každý roh stola sa dávali aj bochníky chleba, aby bol dostatok celý rok a povysýpalo sa aj trochu obilia, aby bola dobrá úroda.“

Zo sviatkov si spomína aj na iné milé zvyky. Dievky na Štedrý večer hádzali napríklad krpcom do dverí. „Keď sa otočil špicou smerom dovnútra, znamenalo to, že dievka zostane ešte v dome. Ak smerom von, mala sa vydať a odísť,“ vysvetľuje pani Jenčíková.

Dievčatá tiež počúvali, kde v dedine zašteká pes. „V celej osade, kde bývala moja mama, bol len jeden jediný pes. Taký spoločný pre všetkých. A ten behal, kde sa mu zachcelo. Veštenie však bolo jednoduché, lebo vtedy sa ženy veru ďaleko nevydávali. Mohla ísť len do centra dediny, do susednej Papradnianskej doliny alebo do Hornej Marikovej.“

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Keď horela sviečka, neslobodno bolo chodiť Čítajte

Kostol a to ostatné

Na Štedrý deň sa kedysi nechodilo po návštevách. Starí ľudia hovorievali, že tým by sa polazilo. Teda, že v rodine kde sa vykonala návšteva, by sa potom nedarilo. „Ale my sme chodili spievať popod okná koledy a niekde nás veru aj pozvali na návštevu. Ľudia tomu už neskôr až tak neverili,“ dodáva pani Jenčíková.

Takýmto spôsobom si vo veselosti vyplnili ľudia čas až do polnočnej svätej omše. „Mamička bývala v Besnom až celkom na konci, a tak museli vyraziť na cestu do kostola už o jedenástej v noci. Keď však bývalo veľa snehu aj skôr. Vyšliapávali si cestičky. Každý išiel chvíľu vpredu,“ približuje atmosféru cesty do kostola pani Jenčíková podľa spomienok svojej mamy. Ona už tak zďaleka chodiť nemusela.

Maminka pochádza zo 14 detí, osem sa dožilo dospelosti. Jedna sestra bývala v centre dediny pri kostole. Bolo tu centrum rodiny, kde sa všetci stretávali. „Z polnočnej sme všetci zamierili k tete. Pobudli sme tam veľa ráz tak dlho, že rovno odtiaľ sme sa vybrali aj na rannú omšu.“

Zdravia aj bohatstvo

Na Božie narodenie sa chodievalo na brodky. „Kto prvý vstal, išiel sa poumývať do potoka, aby bol zdravý. Vodu dali aj do misky, vhodili tam aj peniaze a zase sa poumývali, aby boli aj bohatí.“

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Najkrajším darčekom bola pre nich svadba Čítajte

Neskôr už sa chodili umývať len do studne. Starodávna tradícia však bola o tom, že byť zdravým a bohatým sa malo po umytí podariť naozaj len tomu prvému. „Ja by som veru nebola nik-dy bohatá ani zdravá, keby to platilo. Mne sa nikdy vstávať nechcelo,“ smeje sa pani Ľubka.

Prekvapenie z truhlice

Darčeky sa kedysi deťom v Marikovej nedávali, pani Ľubica ich však už so sestrou dostávala. Spomína si aj na jeden, ktorý bol naozaj výnimočný.

„Dostala som moje vytúžené lyže. Objavila som ich síce už skôr, v truhlici s obilím, ale tvárila som sa, že nič. Skryla ich tam pravdepodobne mamička a asi na to zabudla, keď ma poslala nabrať krmivo,“ hovorí pani Ľubka. Keď nabrala vedrom obilie, narazila na ne.

Z lyží sa však dlho netešila. Na Božie narodenie sa vybrala aj s kamarátkou na kopec, veľmi si ublížila na nohu a do rána jej potom lyže ukradli. „Mame som povedala, že som spadla na ľade cestou po mlieko,“ dodáva pani Ľubka. Po úraze horko-ťažko dokrivkala domov a lyže nechala opreté o plot. V živote im vraj nič nezmizlo, len po tých jej lyžiach musel niekto veľmi túžiť. „Ukradli mi ich,“ dodáva pani Jenčíková.

Mama sa predsa len dozvedela, že dcéra mala úraz na lyžiach a potom vyhlásila, že nikdy viac vo svojom dome lyže vidieť nechce. „Netušila však, že príčinou úrazu nie sú lyže, ktoré som dostala na Vianoce,“ hovorí pani Ľubka. K tomu sa priznať nemohla. Mala na to vážny dôvod. „Ja som lyže požičala kamarátke. Išla som na iných,“ vysvetľuje. Boli to dlhé chlapské lyže, ktoré zvykli dievčatá zobrať bratrancovi jej kamarátky. Vedeli, kde ich má odložené, tak si ich takto bez vypýtania občas z humna „požičali“ .

K tomu, že lyžovala na niečom, čo potiahli, sa však prísnej mame priznať nemohla. „Milanovi som až pred dvomi rokmi prezradila, že sme si od neho brali jeho lyže. Smial sa a povedal, že veď sa čudoval, prečo mal hranky také otupené,“ dodáva pani Ľubka.

Rozprávanie námorníka

Na Božie narodenie sa po návštevách nezvyklo chodiť, na Štefana už áno. No a z návštev, ktoré absolvovala pani Jenčíková v tento deň v detstve, vznikla aj veľká túžba, ktorá ju neopustila ani v dospelosti. Dodnes veľmi rada cestuje a prešla už veru mnoho krajín, aj tých exotickejších.

„V dedine bývali traja starí mládenci, boli veľkí kamaráti. Chlapi k nim radi chodievali. Hlavne, keď sa na sviatky vrátil jeden z nich, ktorý bol námorník,“ spomína si pani Ľubka. Na návštevu sa vybrala vždy s rodičmi aj ona, keď bola dieťa. Sadla si námorníkovi na kolená a on rozprával. Jej aj ostatným hosťom. Ale malá Ľubka mu asi najviac visela na perách.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Prežila aj tragédiu, teraz píše knihy. Hnevajú ju neotesaní politici Čítajte

„Boli to všelijaké zážitky z ciest,“ hovorí pani Jenčíková s tým, že si rada predstavovala aj ona, že prežíva takéto dobrodružstvá. Semienko veľkej túžby po cestovaní tak zasialo do srdca vtedy ešte malého dievčatka práve toto vianočné rozprávanie. Upevnilo ho neskôr čítanie cestopisnej trilógie od Zikmuda a Hanzelku, ktorú kúpil jej otec.