PAPRADNO. Štefan Meliš si dobre pamätá, ako sa žilo v jeho rodnej obci ešte starosvetským životom. Technické vymoženosti neboli. Aj rádiá v celom Papradne boli možno dve.
V dreveničkách stáli staré pece s otvorenými ohnišťami a kochom, širokým komínom nad ním. Svietilo sa petrolejkou alebo lúčmi či smoliarmi. Keď prišla tma, fantázia pracovala na plné obrátky, rojili sa všelijaké príbehy.
Čudo z papradnianskej mláky a iné príbehy Čítajte Staré príbehy rozprávala mama Štefana Meliša podľa toho, čo počula od rodičov, jeho babka, otec aj otcove tety. „Mal šesť sestier a dve boli vynikajúce rozprávačky. Najstaršia Karoľa Chaľmoška bola absolútny majster,“ spomína si pán Meliš. Už ako chlapec všetko doslova hltal. Aj som sa všelijakých tých mátoh bál. Pri príležitosti jeho deväťdesiatych narodenín vyšla knižka práve s povesťami z rodného Papradna.
Prišlo aj na Papradno
Anna Pozníková už roky pomáha pánovi Melišovi spisovať povesti. Tiež je z Papradna. „Keď nám začal dávať svoje povesti do obecných novín Polazník a videla som to množstvo, ktoré má, ohromilo ma to. Mnohé vydal len pre vlastnú potrebu,“ hovorí Pozníková, ktorá s ním spolupracuje už desať rokov.
Štefan Meliš vydal už aj niekoľko kníh v riadnom vydaní s povesťami z rôznych lokalít v okolí Považskej Bystrice. Nedávno vyšla nová kniha – Šarkania diera, s povesťami z jeho rodnej obce.
Krajina ukrýva tajomstvá, vytvorili tu náučný chodník Čítajte Divoká dolina a vrch plný tajomstiev
Dolina Medvedie je hlboká a divoká. Z oboch strán sú strmé svahy s množstvom menších doliniek, cez ktoré sa do Medvedieho potoka vlievajú malé horské prítoky. Žiar je kopec najvyšší zo všetkých tunajších. Je opradený povesťami. Malo by v ňom sídliť zakliate vojsko ako v Sitne, žil tam vraj netvor, niektorí spomínajú sopku.
Divné veci spomínali pastieri, keď na vrchu pásli. V istom okamihu sa stádo zvyklo natočiť, zvieratá zostali stáť ako skamenené a pozerali všetky uprene jedným smerom. Akoby ich priťahovala nejaká neviditeľná tajomná sila.
Skúmal ju aj jaskyniar
Pastieri hovorievali aj príhodu s nešťastným jahňaťom. To sa zatúlalo od ostatných na temeno kopca. Odrazu vyhodilo zem do výšky a rozhádzalo dookola aj s jahňaťom. Všetky zvieratá aj pastieri ušli.
Zaujímavých miest je na Považí dosť Čítajte Kedysi tu nebola hora, len pasienok. Pásavali tu pastieri z Podžiaru, Lazov aj iných osád. „Spod zeme sa pod túto horu prehrýzol šarkan a urobil si tu chodbu. V diere, ktorú urobil, sa pastierovi stratilo jahňa. Pustil sa za ním a objavil hlbokú chodbu,“ opisuje príbeh v jednej z povestí Štefan Meliš.
Vydané knihy Š. Meliša
Povesti a rozprávky z Považia, Kráľ Matej pod Manínom, Dard a poklad: povesti z Papradnianskej doliny, Povesti zo Stupného, Kamenný kôň na Suchovrchu.
Šarkania diera je už dnes zahádzaná, lebo sa tam aj v časoch súčasných naozaj stratilo zviera. „Hovoril som o tejto diere aj jaskyniarovi Bohušovi Kortmanovi. Matúš Lališ, ktorý dobre pozná tieto miesta, ho k nej zaviedol, aby ju preskúmal,“ hovorí pán Meliš.
Jaskyniar sa potešil tipu v Javorníkoch. „Javorníky sú flyšové pohorie, kde sa nachádzajú gravitačné trhliny v pieskovcoch, ktoré nie sú veľmi dlhé. V Poľsku sú však aj v takomto teréne vytvorené jaskyne dlhé aj kilometer. Keď som sa dozvedel informáciu od pána Meliša, rád som sa tam išiel pozrieť. Žiaľ, nič väčšie sme nenašli. Ani toho šarkana,“ hovorí s úsmevom Bohuš Kortman.
Kniha približuje dejiny aj záchranu hradu Čítajte Iné príbehy, niektoré doslova aj hororové
V novej knihe sú aj iné staré príbehy. Napríklad o starom Belejovi, ktorý stretol nebezpečného vlka a pekne sa sním porátal, horor o lakomcovi, ktorý ukradol matke dieťa, zabil ho a začaroval s ním poklad. Tiež povesť, ako prenasledovali dvaja chlapi jazveca, ako z neho varili guláš a aké to malo následky. Aj o lúpežných rytieroch, ktorí ukradli poklad a zakopali ho na Podjavorníku a o jeho ďalšom osude.
Príbehy už v názvoch
Knižku Šarkania diera ilustroval Jozef Pobočík mladší. Nejde o prvú spoluprácu so Štefanom Melišom, je to tretia knižka. „Všetko som prečítal a zhodnotili sme spolu, čo by bolo vhodné ilustrovať,“ hovorí Pobočík.
Kreslil čarovné bytosti, zbojníkov, poklady aj drsnú prírodu Papradnianskej doliny, ktorú dôverne pozná, lebo je z Brvnišťa. Obrázky sa do knižiek rodia postupne.
„Keď prečítam príbeh, chvíľu vo mne kvasí, skúšam viackrát, až sa nakoniec vylupne správny nápad. Mám rád fantastiku, milujem hory pri nás a tak toto sa mi dobre kreslí,“ prezrádza Pobočík.
Cez Domanižu viedla Jantárová cesta, ako prví v obci vyrábali elektrinu Čítajte U nich v doline sa vraj všetko aj tak priliehavo pomenúva, miesta píšu príbehy už v názvoch. „Je tu hora plná kamenia. Každá rastlina či strom sa derie na svet z nehostinnej pôdy strašne ťažko. Kmene stromov sú čudesne pokrivené. Také škaredé stromy. Nuž a miestni volajú lokalitu Mrzká,“ dodáva s úsmevom Pobočík s tým, že čo oblasť, to príbeh.
Niečo o autorovi knihy Šarkania diera Štefanovi Melišovi
- Narodil sa 9. 9. 1928 v Prahe. Rodičia sa začiatkom novembra 1928 vrátili domov do Papradna. Tam Štefan Meliš prežil svoje detstvo. Pracoval ako robotník v Považských strojárňach a v Stavoindustrii. V roku 1988 odišiel na dôchodok. V súčasnosti žije v Považskej Bystrici.
- Prvú básničku uverejnil v roku 1952 pod názvom Pozdrav matke. Celoživotnou záľubou sa mu stalo zapisovanie ľudových povestí. Dodnes zozbieral asi štyristo povestí z okolia Považskej Bystrice a Bytče. Niektoré daroval v roku 1975 Matici slovenskej v Martine. Viaceré boli uverejnené v regionálnych periodikách Aspekt a Obzor.
- Ako amatérsky archeológ spolupracoval s Považským múzeom v Žiline. Dodnes objavil v okolí Považskej Bystrice sedemdesiat archeologických lokalít a získal mnoho predmetov, ktoré odovzdal múzeu.
- V roku 1968 založil numizmatický krúžok v Závodnom klube Považských strojární v Považskej Bystrici a dlhé roky bol jeho predsedom. Za prácu v Slovenskej numizmatickej spoločnosti mu ústredný výbor udelil päť pamätných medailí.
- Stal sa aj členom Slovenskej genealogicko - heraldickej spoločnosti pri Matici slovenskej v Martine.
- Okrem toho sa venoval aj ľudovému rezbárstvu. Svoje figúrky, najmä rozprávkové veľa ráz vystavoval v múzeách, školách, kultúrnych domoch, ale aj na Trenčianskom hrade a vo Východnej.
